Založ si blog

Lolo IV

Viera si privolala výťah. Nebude si nohy lámať. Nebude hrať nedočkavú. Pešo po schodoch by na druhom  poschodí bola možno rýchlejšie. Ale podávala by ruku zadýchaná a začala by sa potiť. Chcela sa uviesť ako sebavedomá žena, ktorá ide za svojím manželom z vlastnej vôle, nie na policajný príkaz. To tej policajtke ešte dá na vedomie.

´Som v nemocnici, žiadna márnica, žiadna policajná stanica´, behalo jej hlavou, kým pomaly socialistický výťah stúpal na druhé poschodie. Oplzlé čarbanice na stenách výťahu ju len utvrdili, že týmto výťahom sa vozia živí. Síce podľa námetov to vyzeralo, ako uži si kým môžeš lebo zajtrajšok už nemusí existovať.

 

V priestrannom vestibule pred výťahom bolo zopár ľudí. Niektorí boli v županoch, niektorí prišli na návštevu. Medzi nimi Viera zočila asi tridsaťročnú štíhlu ženu v policajtskej uniforme. Viera k nej prikročila. Počas dvoch krokov ustálila svoj dych, vypustila napätie a bez výrazu v tvári sa prihovorila policajtke.

 

“Som Marková. Dobrý deň. Vy ste mi asi volala?”

“Ach áno. Dobrý deň pani Marková. Nechcela som vás vystrašiť. Váš manžel mal dnes poobede dosť vážnu nehodu.”

´Čo to dočerta znamená “dosť vážnu” ?ˇ, Vierin mozog dostal ďalší úder, nejasnú informáciu.

“Som poručíčka Cíbová. Prepáčte, nepredstavila som sa.”

“Čo sa stalo? Aké je to vážne?”, Viera mala obavy v hlase.

“Váš manžel bude v poriadku, aspoň tak som to pochopila od lekára. On vám jeho súčasný stav lepšie popíše. Viete volala som vás hlavne preto, že som vám chcela odovzdať manželove veci a papiere od odtiahnutého vozidla. Musela som do nemocnice, tak som vás zavolala. Volala som vám už z miesta nehody. Vozidlo je už len vrak, dúfam, že ho váš pán manžel mal dobre poistené.”

Viera počúvala policajtku. Jej myšlienky uchádzali aj tak niekam inam. Policajtka hovorila monotónne, už nie tak prísne ako cez telefón. Viera chcela vedieť čo je s Milanom. Jeho auto ju aj tak nezaujímalo.

“Prepáčte, pôjdem za manželom a za ošetrujúcim lekárom.”

Poručíčka pochopila. Chcela ešte vysvetliť papiere, Viera však razantne dala najavo, že sa ponáhľa za manželom. Policajtka jej odovzdala nejaké veci v igelitovej taške, dala jej podpísať predtlačené papiere. Rozlúčili sa.

“Telefón na mňa, pre prípadnú potrebu máte v tej igelitke. Dovidenia”

“Dovidenia. Ďakujem.” Viera jej podala ruku na rozlúčku. Poručíčka mala pevný úprimný stisk.

 

Viera zazvonila na ošetrujúceho lekára. Predstavila sa cez zvonček pri dverách. Neozval sa lekár ale sestrička. Magnet jej otvoril dvere do širokej chodby. Na konci chodby z dverí vykukla čierna hlava. Kývla jej. Viera sa trochu neistým krokom vybrala na opačný koniec chodby. Svietil tam nápis JIS.

 

“Pani Marková?” uistila sa sestrička z dverí.

“Áno.”

“Počkajte prosím chvíľočku tu. Posaďte sa. Pán doktor je hneď pri vás.” Sestrička bola mladé čierne usmiate dievča. Keby Milana nedoviezla sanitka a nezburcovala ju sem policajtka, tak Viera by mala žiarlivé podozrenie na svojho muža.

 

Po chvíli sa v malej predsieni objavil lekár. Predstavil sa. Hovoril súvisle. Nie všetkému Viera rozumela. Pochopila, že Milan utrpel silný otras mozgu, zlomeninu stehennej kosti, mnohopočetné pomliaždeniny. Jeho stav je stabilizovaný. Na JIS-ke je na pozorovaní. Podozrenie na vnútorne krvácanie nie je.

 

Viera počúvala pozorne. Sledovala ústa mladého asi tridsaťpäťročného lekára. Uhýbala pred jeho pohľadom. Všimla si, že počas svojho výkladu si premeral jej postavu v džínsoch a trblietavom tričku. Bola na svoju postavu hrdá. Napriek svojmu veku mnohé mladé dievčatá by so svojou postavou odsunula na vedľajšiu koľaj. Lichotilo jej, keď sa chlapi v meste, v práci, obzerali práve za ňou. Presne tak konal aj tento doktor. Jeho mozog a ústa podávali informácie o stave jej manžela. Iná časť mozgu prijímala prostredníctvom zraku informácie o jej tele, ktoré si predstavoval pod obtiahnutými kusmi látky. Toky v jeho procesore spoľahlivo tiekli oboma smermi. Bolo zrejme, že to nie je žiadny gay. Viera bola sama šokovaná, kam až dospeli jej úvahy o pred ňou stojacom doktorovi, kým počúvala o zdravotnom stave svojho manžela.

Áno, manžela. Tak opakoval doktor v tejto malej predsieni. Napriek nemocničnému zápachu cítila, že z toho chlapa ide príjemná vôňa cédrového dreva. Musí to ukončiť, lebo pokiaľ nie je z dreva, všimne si tento vzhľadný mladý muž, že ju zaujal.

 

Doktor jej otvoril dvere do susednej miestnosti. Milan spal. Viera pristúpila k posteli. Jemne pobozkala svojho manžela na líce. Prisunula si k posteli stoličku. Držiac Milana za ruku, tíško mu začala rozprávať o tom, aký šok jej dnes spôsobil.

Ako je rada, že to nie je až také vážne. Ako sa preľakala keď jej zavolala policajtka s prísnym hlasom. Že deťom ešte nevolala, lebo nevedela, čo im má zavolať. Urobí to len čo opustí nemocnicu. Že lekár jej popísal jeho stav. Že jeho organizmus by si mal so všetkým poradiť. Že dnes ráno bol k nej chladný. Že mu odpúšťa. Asi má toho veľa. Chvíľu tíško sedela. Za nemocničným oknom pomaličky slnko  klesalo k letnému obzoru. Dostala chuť zobrať ho za ruku a vyviesť ho z tejto nemocničnej miestnosti niekam za mesto. Prechádzať sa ruka v ruke po lúke, ako keď sa jej dvoril. Bolo jej clivo. Milan počúval. Neodporoval. Nediskutoval. Prvýkrát po dlhej dobe neušiel od jej monológu. Možno to bude opäť dobré. Možno si znovu nájdeme cestu k sebe. Možno nájdeme aj tu skutočnú cestu na lúku za mestom.

 

Po pleci ju niekto jemne poklepal. Obzrela sa. Sestrička ju šeptom prosila nech skončí. Pritlačila si Milanovu ruku na svoje líce. Pohladila sa. Pobozkala ho na líce. Pošepla mu, že zajtra príde znovu. Milan spal.

 

Vyšla na nemocničnú chodbu. Stál tam ošetrujúci lekár.

“Keď prídete zajtra poobede, okolo druhej, budem mať službu.”

“Ďakujem. Dovidenia.”

Zvrtla sa na lodičke a počula lekárov pozdrav. Cítila ako ju sleduje celou dlhou chodbou až k východu. Jemne vrtela zadkom. Muži milujú ženské zadky v džínsoch. To ju naučil Milan. Chcel aby vrtela len preňho. Robil jej dobre ten pocit, keď cítila oči mladého doktora na svojom pevnom zadku. Robil jej dobre ten pocit, že pre mladého doktora je zaujímavejšia ako tie mladé, nezrelé sestričky, ktoré sa s ním chcú čo najrýchlejšie vyspať. Vyspať a uloviť. To bol jej záver. Vie, že Milan by na ten zadok žiarlil. ´Ale veď to bola len taká veselá hra, hlupáčik môj, Miňko môj.´ Na tvári jej prebehol jemný úsmev. Všetko bude OKA.

 

Vonku ešte stále svietilo plytké slniečko.

´Nie, domov nejdem´, prešlo jej hlavou. Potrebujem sa rozprávať. Nechcem ísť do toho obrovského domu. Teraz nie.

 

Vytočila Soňu. Soňa jej zdvihla na prvýkrát. Varila doma večeru. Vedela o všetkom. Mestom išiel chýr, že Milan to nemohol prežiť. Vrak auta bol hrozný. Nie,  nemôže ísť vonku

na kávu. Stano by ju nepustil.

 

“OKA. Za tridsať minút som u teba. Daj vodu na kávu.”

 

Zamierila k Soni. Cestou prešla okolo miesta Milanovej nehody. Život plynul svojím tempom. O nehode svedčili len olejové škvrny na rozpálenom asfalte, dokrútené dopravné značky a policajtmi nasprejované farebné sgrafiti. Odbočila k supermarketu. Kúpila bonboniéru a fľašku francúzskeho vína. Po pol hodinke od telefonátu už stála na terase u Soni.

 

Stano dojedal večeru. Nechal ich osamote. Šiel sa prejsť do blízkej krčmy na jedno čapované. K Milanovej nehode nepovedal nič. Tváril sa ako sprisahanec.  Akoby vedel niečo, čo nemal v úmysle nikomu prezradiť. Preto sa tak rýchlo odpratal. Ani francúzske víno ho nezastavilo. Viera cítila nutkanie vyzvedať. Stano však bol rýchlejší. Videla už len jeho chrbát na cestičke vedúcej od domu k miestnej krčme.

 

“Čo je mu?”, vybafla Viera na Soňu.

“Čoby mu malo byť?” nechápavo krútila Soňa hlavou. 

“Že sa tak rýchlo popratal”, útočila už s jemným úsmevom na perách Viera.

“Nič som si nevšimla. Bežne chodí teraz v lete na čapované.

Idem po kávu. Posedíme vonku keď je taký nádherný podvečer.”

O chvíľočku už bola Soňa s kávou a ríbezľovou bublaninou naspäť.

 

“Tak hovor!” spustila vzrušeným hlasom Soňa.

Píšem, píšeš, píše

22.07.2016

Tak si tu píšete. Píše vlastne každý. Aj ten, čo písať nevie a písaniu nerozumie. Veď nerozumiem ani ja. Máme slobodu názoru, ktorá sa prekrýva s anarchiou, tak píšu všetci. Píše Peter, viac »

Je lepší utečenec na hranici, či utopenec v špajzi?

18.10.2015

Je lepšie byť zmätený, ako byť zmätok. Je lepšie byť špinavý, ako byť špina. Je lepšie ak ona mešká, ako keď jej mešká. Je lepšie byť s bláznami, ako byť blázon. Je lepšie byť viac »

Ďakujem, Luciano

17.10.2015

Sedím na nekonečných schodoch kamsi do neba. Tak si to asi prial Luciano. Sedím a sledujem mravcov v Central Parku. Sedím a čakám. Stojí mi to za to. Vôkol mňa ticho. Občas zabzučia výťahy. viac »

Trump

Trump uviedol, že transrodoví ľudia nemôžu slúžiť v americkej armáde

26.07.2017 15:56, aktualizované: 16:18

Americký prezident Donald Trump uviedol, že transrodoví ľudia by nemali mať možnosť slúžiť v rámci americkej armády.

mexická kuchyna, nachos chorizo, Mexiko, načos, tortilly, tortily

Cestovatelia, pozor na infekciu z Mexika

26.07.2017 15:53

Úrad verejného zdravotníctva SR upozorňuje na zvýšený počet prípadov cyklosporózy u cestovateľov, ktorí sa vrátili z Mexika.

Linda Wenzel

Nemecká tínedžerka, ktorá ušla do Iraku, sa chce vrátiť domov

26.07.2017 15:15

Nemecká tínedžerka, ktorá minulý rok konvertovala na islam a následne ušla z domu, sa chce vrátiť k rodine. Dievča našli irackí vojaci v Mosule.

Ruhani

Iranský prezident pohrozil USA, že prípadné nové sankcie nebudú bez odozvy

26.07.2017 14:53

Iránsky prezident Hassan Rúhání v stredu oznámil, že jeho krajina nenechá bez odozvy nové sankcie, ktorými sa aktuálne zaoberá americký Kongres.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 171
Celková čítanosť: 290117x
Priemerná čítanosť článkov: 1697x

Autor blogu

Odkazy