josezuna

Pozerám koktavého či inak postihnutého prezidenta našich zelených žabiek, ako sa vyhráža, že počet nehôd a mŕtvych na našich cestách sa zníži. Nejde ani tak o našu bezpečnosť ale o požiadavku Európskej únie a tá sa splniť musí. Potom nechápem, prečo nás kamerujú na nezmyselných miestach, v nezmyselnom čase, keď najviac nehôd spôsobia mladí vodiči a vodičky v noci z piatka na sobotu, či zo soboty na nedeľu. Ja osobne si myslím, že keď sa chcú zabiť, nech sa zabijú a žiadna EÚ im predsa do života kafrať nemôže. Mňa akurát mrzí, že keď sa tí mladí na autiakoch pohlušia, kto bude robiť na naše dôchodky.

Správy na všetkých televíznych staniciach zahltil Egypt. Strieľajú po sebe, naháňajú novinárov a tvrdohlavo žiadajú odstúpenie Mubaraka. Načo sú mu miliardy na zmrazených účtoch, načo nehnuteľnosti, keď sa nemôže hnúť z Egypta. Akí sú len naivní všetci títo diktátori, že môžu vládnuť na veky vekov. Salvy radosti. Mubarak to vzdal. Moc prebrala armáda. Čas ukáže, kam sa bude uberať arabský svet. Ešte zažijeme kopec prekvapení a Egypťania tvrdú realitu. Diktátori všetkých krajín traste sa.

Prepínam v driemotách, správy sa zliali do krvavého potoka vrážd, násilia, ľudského nešťastia, tak ako každý večer. Zrazu záblesk svetla, klaun Jano splieta niečo o demokracii. Učiteľku z Kysúc jednomyseľne vylúčili zo SNS. Konečne trochu humoru. Nie sú pri koryte, nie je čo kradnúť, tak sa bijú, osočujú. Sú v hnoji až po uši, no nič sa im nedeje. Nikto nič nedokáže, nezistí a nástenku zo zázračného tendra raz predáme do Bruselu, aby mohli úradníci názorne vyučovať o slovenskom modeli tunelovania európskych fondov. Peniaze z predaja sa stratia na súkromných účtoch, prípadne v niečej igelitke a Jano sa bude smiať z chorvátskej vily našej naivnej túžbe po spravodlivom treste.

„Čo vám prinesiem?“, mladá usmiata blondína pozerá do svojho bloku a nervózne kmitá s perom.

„Dve presa s mliekom, slečna. Máte pekný úsmev, ako tá slávna z parížskeho Louvru.“

Zodvihne oči a pozerá, čo to táram. Čosi si zapisuje. Opäť uprie svoj belasý pohľad na mňa. Je strašne mladá, je tu na praxi. Do porcelánových líc sa jej vmiešalo trochu ružových cukríkov. Čosi jej prebehlo mysľou. Lepšie nevedieť.

„Ešte niečo?“, príjemným hlasom pretrhne moju niť.

Podľa tónu, by som chcel vedieť, aké myšlienky sa rútia diaľnicou jej mladučkého, asi už nie panenského, mozgu.

„Nie, ďakujem.“ Pozerám na jej štíhli siluetu v čiernych nohaviciach a bielej blúzke. Moje myšlienky sú realisticky hriešne. Predstavy, ktoré dennodenne prináša kríza stredného veku.

„Kde trčíš?“ spustím na Mareka, ktorý sa nestihol ešte ani usadiť.

„A čo? Vypukla snáď tretia svetová? Či nás zamestnali v nejakej dozornej rade?“ Marek sa usmieva. Je jasné, že sa stretol s pekným stvorením, ktoré zanechalo pri našom stole dráždivú vôňu neuchopiteľnej a pre nás, navždy stratenej mladosti.

„To nie. Meškáš. Zmeškal si čarovný úsmev.“

Sedíme, debatujeme, lúskame celý svet. Riešime parlament, ktorý ide meniť tajnú voľbu generálneho prokurátora na verejnú. Hodnotíme mrazivé počasie a teplých v módnom priemysle. Pretriasame tehotenstvo Anety s neznámym Kanaďanom. Skáčeme z témy na tému, nič filozofické sa nekoná.

„Nech sa páči, páni,“ biela blúzka sa takmer šuchla o Marekov nos. Zostal zaseknutý ako starý zámok. Chcel čosi povedať, no jeho prejav sa podobal na improvizáciu policajného prezidenta.

„Slečna, mohla by ste nám priniesť dva koňaky, lebo môj kolega sa asi len tak ľahko neodbrzdí. Asi ste mu počarovala.“

Zázrak menom prirodzený úsmev ma odzbrojí. Zabudol som na Mareka, na našu debatu, na celý vesmír. Pozerám do tých jej studničiek a snažím sa dostať za oponu jej verejného javiska.

„Hneď to bude, páni. Čarovať neviem a rada by som veru,“ poklope prstami na tácku a povie pre seba čarovnú formulku.

Marek je naspäť. Generálovi ani desať čarovných poklepaní o tácku nepomôže.

Pokračujeme v debate. Strana modrých spermií vylúčila neobyčajne obyčajného Igora zo svojho parlamentného klubu. Vraj kvôli jazykovému zákonu, iní vravia, že boli spití. No a opilec je už raz taký, čo na srdci, takú ti vystrelí. Parlament je zablokovaný. Hlavne, že im platy bežia, robota neutečie.  Vláda, teda manekýn Ivan, ide privatizovať teplárne. Čo iné by robili, keby sa tiež nenabaľovali. Tak, ako už dvadsať rokov všetci, čo sú v politike. Chudáci teplí, strechu nad hlavou im idú previesť do chladných súkromných rúk.

Našu intelektuálnu debatu pretrhla opäť mladučká Saxana. Stiahli sme alkohol, potešili zrak a rozhodli sa rozísť za prácou. Marek za svojou Žabkou a ja so zákonitou na obed.

Vládny zlepenec zlepil televíziu a rozhlas. Máme už aj novú riaditeľku tejto zvláštnej inštitúcie, ktorá by mala zabrániť narastaniu dlžôb slovenskej televízie. Nezávidím jej. Iní v štátnych orgánoch, poisťovniach, dozorných radách prácu ani len nepredstierajú a poberajú kráľovské honoráre a ona, bude všetkým na očiach, má za smiešne peniaze pracovať, ozdravovať, prepúšťať a neviem čo všetko ešte.

Maďarský premiér sa opäť nechal počuť. Nik nebude s Maďarmi zametať. Všetci úzkostlivo čakali, aké kruté uťahovanie opaskov čaká občanov za našou južnou hranicou, no nič tragické sa nedeje. Ekonomika je absolútne nepodstatná. Kľúčové je zvaliť všetko na slovenskú vládu, parlament, prezidenta. My nič, my muzikanti. Nech Slováci zmenia ten krutý zákon o dvojitom občianstve a my zmeníme zákon o ochrane dážďoviek v Brazílskom pralese. Ale len za podmienky, že sa celá Európska únia ospravedlní maďarskému premiérovi za sprosté a ničím nepodložené útoky na jeho osobu. Aký je on diktátor. Veď mu neustále všetci do všetkého mudrujú. Aj tak si prijme maďarský parlament ústavu, akú len bude chcieť. Ústavu VEĽKÉHO MAĎARSKA. Len či sa z toho naje jednoduchý človek jasné nie je. Ale koho už len interesujú obyčajní ľudia, teda okrem tých štyroch v našom parlamente.

Dominový efekt revolúcie prepadol do ďalšej africkej krajiny. Kocky domina zasiahli stan samotného Muammara Kaddáfiho. Tak ako sa to nepodarilo v osemdesiatych rokoch americkým bombardérom, podarilo sa to teraz Líbyjčanom. Šapito má deravé, no cirkus pokračuje. Muammar je iná káva. Nasadil na svoj ľud bojové lietadlá, tanky, ťažkú techniku. Potoky krvi, stovky mŕtvych, dezinformácie, tisíce utečencov, občianska vojna. Slušný Tunis, vytrvalý Egypt a krvavá Líbya. Severná Afrika sa mení. Snaží sa pohnúť dopredu. Vytiahnuť nohy z blata chudoby, tyranie, poníženia človeka.

Sme my národ pohostinný, len sa nám občas rozsype soľ a splesnie chlieb. Pozvali sme na deaflympiádu mladých nepočujúcich ľudí z celého sveta. Zverili peniaze do rúk jedného človeka. No a čo ten neurobil? Vytuneloval ich. Nikto nevie, kde je jedenásť miliónov. Len  dotyčný Ruda. Falošné šeky neznámych bánk, nezaplatené faktúry, stavby zrúcaniny. A svetová hanba. Po tom všetkom mi nejde do hlavy, prečo je taký problém preraziť tunel cez Strečno. Veď keby sa všetci tí slovenskí tunelári dali dokopy, tak prerazíme tunel až na Ukrajinu. Mám obavu, aby sme nakoniec boli schopní uskutočniť aspoň majstrovstvá sveta v hokeji. Aby v deň otvorenia neprišiel voľajaký exekútor a nepovedal, že pán Ďurkovský podpísal notársku zápisnicu a štadión Ondreja Nepelu patrí trebárs neznámej firme T&J z Kaymanských ostrovov, ktorej štatutárom je voľajaký pán Inception ( keby bol Slovák, tak by sa volal Počiatok). Našťastie to sa určite nenaplní a slovenskí hokejisti sa v „Krásavici na Dunaji“ stanú majstrami. Ak už nie majstrami sveta, tak určite majstrami výhovoriek. Napriek tomu budeme všetci držať palce aspoň do prvej potupnej prehry.

Dopravným policajtom nariadil nosiť ich prezident samopaly. Samopal, ktorý sa skloňuje podľa vzoru oštara, sa stal aspoň na chvíľu mediálnou hviezdou. Nie pre to nariadenie, lež preto, že aj policajtky sú len ľudia a občas majú chuť na kávu. A jedna z nich z tej kvalitnej chute v ústach zabudla premýšľať i oštaru pochovala na benzín pumpe. Nič tragické sa našťastie nestalo, lebo obsluha samopal odložila a následne vrátila šokovanej ochrankyni našej cestnej bezpečnosti. Ten deň už nebola zmagorená zelená žabka schopná dať nižšiu pokutu ako sto euro, za čo jej hrozí hodnostný postup a bozk na čelo pred nastúpenou jednotkou od samotného generála zo Spišu, teda po našom Spišiaka.

Premiérka opäť raz vytočila súdruha Róberta. Chce chudobným rozdávať múku a cestoviny. No ale čo sme my niekde v Afrike či v cigánskom slume? A kde chce zobrať toľkých humanitárnych pracovníkov, ktorí budú prášiť po ľuďoch múku. Ani záster s modrým lemom toľko nemáme v štátnych hmotných rezervách. Musel by sa uskutočniť tender a v tých je dobrý stále dokola klaun Janko a jeho verní, dobre podplatení lokaji. Samé riziká. Ešteže si klaun spomenul na Máriu Antoinettu a prišiel so spásonosnou myšlienkou. Neprášiť na chudobu múku, napečme im koláče.

Z rozprávky do rozprávky ide naše Slovensko. Raz je to rozprávka o dvojnásobných platoch, potom rozprávka o sociálnom štáte a teraz rozprávka z Tisíc a jednej noci. Už len Šeherezáda nám chýbala. A veru už ani to nie je pravda. Pričinili sa naši počernejší spoluobčania a sme svetoví. Máme Šeherezádu a rozprávka môže pokračovať.