Neviem, či je to tou jeseňou, či správami, ktoré sa na nás valia cez média, ale všetko je akési melancholické. Pani premiérka išla do volieb s tým, že Slovensko má šancu na zmenu. K zmenám na stoličkách v úradoch, dozorných radách, na lukratívnych postoch došlo. A ešte stále dochádza. Potichu, bez novinárov, bez verejnosti. Aj sto dní je málo.
V ekonomike sa všetko vlastne ešte len chystá. Nové pravidlá nás zasiahnu až po prvom januári. Zatiaľ nás zasiahlo len zastavenie diaľníc, či zrušenie štátnej dotácie na výstavbu futbalového štadióna v hlavnom meste. Konečnú verziu a výšku úsporného balíčka sa dozvieme po prerokovaní v parlamente. Obyčajní ľudia, nie tí z parlamentu, budú musieť posúvať dierky na opaskoch. Nepriama úmera, čím väčší balíček, tým menší opasok. Čísla nás pohlcujú.
Ale stále nevieme, či nás bežných občanov tohoto štátu čaká aj niečo fajné. Či mala páni premierka na mysli len negatívne zmeny? Jej vládnutie je rozpačité. Tak trochu bez ladu a skladu, bez vízie pozitívnych prísľubov. A to asi nieje dobre. Vytratil sa človek. Ktovie, či budú vôbec Vianoce.