Kde bolo, tam bolo, kde sa veľa kradlo a malo sa zatváralo, žil v maličkom mestečku jeden obyčajný mužíček Janko. Poctivo on pil so správnymi ľuďmi, až sa prepil do funkcie. Do funkcie v mestečku. Doba išla, kupónové vlny odtiekli do mora zabudnutia a prišli nové vlny kradnutia.
Janko pil poctivo ďalej, bol to bohatier. Chľastal najviac zo všetkých. Pil za národ, pil proti národom, pil na terase, pil za volantom, pil všade. Tak strebal až bol zrazu v hlavnom meste. Čo už mal robiť? Mal sa búriť? Mal uvoľniť miesto abstinentom? Intelektuálom? Niktošom? Či nebodaj Attilovej horde? To teda nie. Pil a privatizoval, privatizoval a korumpoval, korumpoval keď pil. A pomedzi chľast rozprával bájky pre národ. Niekedy bájky, niekedy hrôzostrašné príbehy o tankoch. Ľud miloval jeho opileckú priamočiarosť, hovoril mu z duše.
Janko vybojoval najprospešnejšie miesta pre svoju vernú družinu. Nič nenechal na náhodu, nič nenechal pre zapredancov, neprajníkov. Všetko ovocie striasol do svojho košíka a hájil vlastným telom pred sedemhlavým drakom závisti. Ak bolo treba predhodil drakovi princezničku Aničku alebo inú kauzu. Prípadne sa ožral a rozprával a bľabotal. Vedel, že žiadny princ v tejto hektickej dobe nepríde. Vedel, že všade má svojich kúpených.
Tak on pije za národ, aby uchránil majetky nás všetkých pred drakom, svoje zdravie a rodinu riskuje a neustále prídu malé dráčatá preoblečené za novinárov, cudzincov, či akú zgerbu a obvinia ho, že je bohatý. Veď on všetko vo svojom košíku len pre nás ochraňuje. Čo sme sa zbláznili, že by on na národ nemyslel?
Buď sú nevďační, alebo sú to blázni, pomyslel si Janko pre seba. Pripásal si k opasku čutoru s domácou slivovicou a vyrazil do každodenného tvrdého boja za národ, za sedem miliárd. A bojuje dodnes. Dokým zákony budú len na biedny ľud a na hrade budú panovať jemu podobní kmíni, drak závisti nemá šancu, ba ani pravosúdie.
A žije a žiť bude, kým mu pečeň nestvrdne.