Babie leto je nádherne babské. Slnko to ešte úplne nevzdalo, aj keď sa už presunulo až na južnú pologuľu. Mám v hlave jeseň, chytá ma tieseň. Pod nohami zlatý koberec, vo vrecku pár mincí z vypustených fontán. Vzduch cítiť smútkom z vraždy. Ktosi zabil leto. Žeby čas? Ženy sa začínajú babušiť. Móda je však na našej marťanskej strane. Síce ich obliekla, lebo je chladno. Ale akéže oblečenie, keď si na nohy dajú obopnuté legíny a na to pulóver, ktorý ledva zadok zakryje. Niekedy nezakryje. Už aj jeseň vie byť sexi. Krk ma bolí.
Marek doniesol akýsi zadrapčivý zoznam. Figeľ, Vašáryčka a s nimi ďalšia zapáchajúca kopa hnoja. Je mi ľúto týchto chudobných. Celý život drú pre naše dobro, tak kedy mali zarobiť na byt? Čo majú spať na ulici? Ešte aj ten papier smrdí, sťa ten kal v Maďarsku. Tragédia, mŕtvi, všade samí mŕtvi, nielen v južnom Uhorsku. Uhorský premiér spokojne pradie. Môže rázne zakročiť proti podnikateľským hyenám, čo nedbali normy, zákony. Proti socialistom a raz vari proti celému svetu, čo ubližuje Maďarom. Ešteže jeho úradníci sú čistí. Čo na tom, že majú červený kal na topánkach a ruky tiež nie najčistejšie. Za nechtami bauxit, za sebou demagóga. Vraj aj Hitler bol demagóg. Ale to neviem potvrdiť, radšej beriem späť. Čo ak ma Adolf zažaluje?
Na južnej pologuli je jar. Aj čílski baníci počkali, kým sa oteplí. Vyšli na slnko, všetci do jedného. Bez škrabancov na tele, s jazvami na duši. Šikana a násilie sa votreli do podzemia. Kto by to bol povedal. Všetci sme mysleli, že sa modlia za svoju záchranu a oni beťári sa zatiaľ navzájom napádali ako kdesi v Odsúdených. Asi im tá medializácia stúpila na otlak. Myslím, že napíšu román. A STV z neho natočí napínavý seriál v starom meste s novými kauzami a s ošúchanými hercami. Vlastne STV už asi nebude. Teda bude, ale zlúčená s SRO. Tak spoločne natočia seriál o zadlžených baníkoch a zachránenej televízii.
Zlepená vláda má za sebou 100 dní. (Slovom jednosto, aby aj tá usmievavá blonďavá pracovníčka na pošte pochopila. Nechápem, prečo nechápe, keď na ňu žmurkám). Trápi sa pani premiérka s uličníkmi okolo seba. Poviem vám, má to ťažké. Všetci hádžu do plácu, pred média, a niekedy aj poza jej chrbát, zákony, kauzy, nezmysly a ona, krehká žena s hypotékou na krku, to má riešiť. Ako naposledy, čo neurobil vyučený výhybkár. Navrhol za nového GP (generálneho prokurátora, blonďavé dievča z môjho sna) toho starého. Nemyslím nejakého mafiánskeho bossa, ba ani žiadneho starého deda z našej dedinskej krčmy, či vyšetrovateľa z nemeckej kriminálky. Jednoducho toho, čo mu pomedzi prsty prekĺzli rôzne kauzy i veľké ryby. Tak sa pýtam sám seba , prečo asi? Žeby aj maratónec z východu mal niečo na rováši? Alebo im to pošepol sám veľký Mufty? A možno je za tým nepohoda, nečas, slota? Najskôr ten posledný. Veď už pred dvomi rokmi si závistlivé vrabce v bratislavskom hoteli čvirikali, že má na konte sedem miliárd ovsených zŕn a desiatky trestných podaní na svoju bezúhonnú osobu.
Zákonitá povedala, že so mnou na futbal, do tej zimy nepôjde. Zobral som Mareka. Natáral som mu, že tam budú baby v legínach a krátkych bundách po zadok. Baby neboli, boli chlapi v trenírkach a s vyplazenými jazykmi . A tí behali v tej zime ako o život. Íri si mysleli, že nás vytrieskajú. My sme si radšej po prehre v Arménsku nemysleli nič. Básnili sme o ženských nohách ukrytých v pavučine zmyselnosti a ženských zadkoch, čo sa schúlili do teplých hniezdočiek ustlaných z hrejivých pohľadov našich očí.
Bola remíza, ochladilo sa.
Po futbale sme s Marekom zašli na studený čaj a horúci koňak. Čašníčka splnila Marekove očakávania. Dlhé štíhle nohy obopnuté čiernou lesklou perleťou sa končili v nekonečne. Ako inak pomenovať ten neidentifikovateľný vzrušujúci bod, ktorý sa ukrýval za tým protivným hrubým kúskom látky, čo prerušil náš suchý orgazmus. To usmiate dievča malo imunitu, ktorú nikdy nestratí. Vie ako na to. Nikto si nič nedovolil, ale všetci mali hriešnu myšlienku. Čo ak by raz?
Marek čumel na zapnutú telku v rohu baru. Bežala na nej fotka Aničky z Čiech. Vytriezveli sme.
„Idem do Blavy za klientom. Ak chceš môžeme ísť spolu.“ Marek ma vábil do hriešneho víru dedinského veľkomesta.
„OK, oznámim zákonitej, že prídem neskoro v noci.“
„Čo? Chceš ísť obzerať babuľky do Auparku, či prečo neskoro?“
„To nie. Ale môžeme ísť aj na odhalenie Masaryka, ako delegácia z družobného Uhorska. Bude to, akože ústretový krok. Pohostia nás.“
„Volám ti psychiatra. Zostaň tam kde si. Tebe asi preplo v hlave, alebo máš na kolenách tú včerajšiu čašníčku.“
„Tak poďme. Si ma presvedčil. V Bratislave možno nájdeme ženské legíny bez imunity.“
Skúste uhádnuť, ktorí sú Íri, a ktorí Slováci.