Asi každý chlap má svoju predstavu reakcie na moju otázku. A určite aj mnohá žena. Otázka jednoduchá. Odpoveď zložitá. Viac ako celý román. Napriek tomu by ma zaujímalo, čo spôsobuje v našom mozgu tú obrovskú rozmanitosť vnímania fenoménu ženskej krásy. Veď prvotne sme všetci z jednej tlupy. Len nevieme, či už v tej tlupe bola podstatná krása alebo bolo na prvom mieste rozmnožovanie, zachovanie rodu. Akékoľvek tvrdenia v prospech jednej alebo druhej možnosti sú dnes už len vedecké dohady. Akurát ideál, či meradlo sa menilo. Najstaršie nálezy rôznych Venuší síce nášmu vnímaniu neulahodia ale jasne zobrazujú ženu s jej atribútmi materstva. Žeby predsa na prvom mieste zachovanie rodu? Či to bol vzor estetiky lovca mamutov?
Akým postupom sa prefiltrovali, vytriedili jednotlivé podstatné znaky, ktoré dnes vnímame, ako záchytné body pri posudzovaní ženskej krásy? A ešte aj tie skresľujeme, potláčame, vytvárame si svoje vlastné. Dá sa vôbec nájsť vzorec, ktorý by fungoval ako tak univerzálne? Asi nie. Storočiami sa názory menili. Najstaršie civilizácie, ktoré nám uchovali aj výtvarné zobrazenie , zobrazujú krajšiu polovicu sveta temer v mierach dneška. To málo čo sa zachovalo, hovorí o žene štíhlej, s prsiami i bokmi. Antika taktiež velebila ženu pekne urastenú, blízku našej predstave. Po Kristovi sa postupne do výtvarného prejavu, ktorý sa zachoval, votrel postupne guľatejší obraz. Až v závere minulého storočia sa nám svet módy a modelingu, či nereálny svet celebrít, snažil vnútiť vychrtlé krásky. A deje sa tak do dnes. Pri pohľade na ne, mám obavy či sa pri chôdzi nezlomia. Či môžu von za veterného počasia. Krása opak ošklivosti, oku lahodiaca estetika. Rozdielnosť v našom vnímaní.
