Zvolebnieva sa tretiou kozmickou. Bilboardy, tlač, televízia, plné poštové schránky, všade útok skvelých, usmiatych ľudí, čo chcú naše dobro a svoj prospech . Všetci nám sľubujú, všetci sa predháňajú, kto ponúkne viac. Viac svojej rodine, svojím blízkym, priateľom a známym, politickým spoluhráčom. Len na nás, radových občanov miest a obcí sa asi nedostane. Použiť výraz obyčajných nemám odvahu. Obyčajní totiž sedia v parlamente. Dosť neobyčajné
Každé štyri roky to isté divadlo. Po štyroch rokoch je všetko inak. Sľuby sa zmenia na dlhy, korupciu a výsmech občana.
Napriek tomu si myslím, že ísť voliť je správne. Viem, vie to byť nudné, či absurdné divadlo. Zvlášť, keď sa vám na kandidátke opakujú každé štyri roky tie isté sľubotechny. A ešte nudnejšie to vie byť v malom meste, kde sa kandidátka zmení na zoznam lekárov, učiteľov a dôchodcov. Aj keď dôchodcovia už asi nevládzu alebo vymreli. Zaujímavé, že v krčme by im nedal hlas ani posledný Jano, či Jožo, no napriek tomu vytlačia z mestského parlamentu všetok triezvy rozum. Mám na mysli lekárov a učiteľov. Obe kategórie sú len časťou spektra nášho každodenného života. Preto som presvedčený, že parlament zložený v prevažnej miere z týchto dvoch profesii, nemôže fungovať pre potreby bežných občanov. A už vôbec nechápem či sa lekári vo svojej práci nudia, že sa pchajú do obecných, či mestských zastupiteľstiev? No a niektorí chcú v roli primátorov ukázať nám bežným smrteľníkom, že na medicíne, ako na každej slovenskej univerzite, sa študuje manažment a riadenie. Veď väčšina lekárov nás skutočne len manažuje, riadi, na liečenie nezostali prostriedky a asi ani chuť, čas. Napríklad najzadlženejšie slovenské mesto Žilinu, ide ťahať z dlhov lekár. No a v provinčnom Dolnom Kubíne bude celé zastupiteľstvo ako klub lekárov.
Využime svoje volebné právo. Nie občiansku povinnosť, ako do nás hustia niektoré pomýlené média. Máme právo voľby. Právo pokúsiť sa zmeniť život vo svojom bezprostrednom okolí aspoň tým, čo kandidujú. Nezáviďme im. Nech si užijú svoju slávu, peniaze, ku prospechu svojich blízkych. Slobodné rozhodnutie by bolo naše najvyššie právo, keby nám ho neustále nehumpľovali skvelé slovenské politické bandy so svojimi mocenskými chúťkami.
Obrovská škoda, že volebné právo nezahŕňa aj možnosť vyčiarknuť niektorých kandidátov raz a pre vždy z politiky. To by bol orgazmus.