Keď robím, čo robím, ľudia hovoria, že som blázon.
A stále ma varujú, aby ma uchránili pred pádom.
Keď hovorím, je mi fajn, trochu divne na mňa pozerajú:
určite šťastný niesi, keď už si vypadol z hry.
John Lennon
Pred tridsiatimi rokmi zkomplexovaný človek zabil legendu. Zabil, aby sa stal slávnym, aby sa pomstil za nespravodlivosť svojho života, aby odstavil niekoho, o kom začal pochybovať. Pochybovať o živote, tvrdeniach, pravdách, ktoré Lennon vyslovil, no prestal sa nimi riadiť. Ten človek na to právo nemal.
Lennon na prahu stredného veku. Nie na prahu krízy. V tvorivej kríze bol temer permanentne od rozpadu Beatles. Zbesilé tempo, aké slávnu štvoricu vtiahlo do vírivky hudobného biznisu, vysalo to najlepšie čo v nich bolo, či už hudobné, názorové. Od rozpadu Beatles až po svoju nedobrovoľnú smrť sa John tvorivo trápil. Vyrovnával sa so svojím životom, detstvom, vzťahmi. Staral sa o syna, bojoval s démonmi, najväčší bol v jeho bezprostrednej blízkosti. Bola to Yoko.
Nestihol si uvedomiť, že to najlepšie, čo mohol nám všetkým venovať, už venoval. Daroval nám kus svojej duše, optimizmom sršiacu energiu svojich piesni. A my sme mu za to vďační.