Všetky média, či už naše, či svetové, už štrnásť dní riešia situáciu v Egypte. Novinári, ktorí prinášajú svoje názory spoza pracovného stola, hovoria o ľudských právach, o slobode slova, o nezmysloch, ktoré v moslimskom svete zatiaľ neplatia nikde. Reportéri z miesta činu, ktorým ide o život, hovoria o chaose, násilí. Také sú ich reportáže. Jední sú za Mubaraka, iní za jeho pád. Nič o politických silách s novými myšlienkami, nič o postavení žien v spoločnosti, o tolerancii, o ekonomike. Chýba vodca, chýba myšlienka, kam po odstúpení Mubaraka? Český minister zahraničných vecí, podobne ako mnoho skúsených a múdrych, tvrdí, že po okamžitom odstúpení Mubaraka, by skutočne došlo v Egypte k absolútnemu chaosu, možno aj k občianskej vojne, a je úplne možné, že z boja by víťazne vyšlo Moslimské bratstvo, ktoré by nastolilo režim podobný Talibanu v Afganistáne.
Je to veľmi zložité. Nezastávam sa Mubaraka. Myslím si však, že Egypt na nič lepšie zatiaľ neprišiel Nikto z toho revoltujúceho, chaotického davu neponúkol nič nové, progresívne. Doteraz bolo náboženstvo ako tak oddelené od štátu. Po páde Mubaraka sa obyvateľstvo primkne k islamistom, ktorí svojou demagógiou vedia dokonale spracovať masy bez názoru. Chudoba takému fanatickému netolerantnému náboženstvu vyhovuje. Zúfalí ľudia robia zúfale veci. Tak celý ten chaos začal, upálením sa mladého človeka.