Hviezdy dnes svietili ako u Sládkoviča. Hľadal som svoju Marínu. Snoril som po jej vôni ako pes, keď zacíti stopu. Chcel som ju držať vo svojich dlaniach. Tú hladkú pokožku, plnú iskrivej vášne, ktorá sťa elektrina prebíja do môjho srdca. Smiali sa mi z tej hĺbky či výšky. Všetko je relatívne ako u Alberta. Aj on sa usmieva a tíško mi šepká nezrozumiteľnou frekvenciou. Frekvenciou kmitajúceho srdca, ktoré sa vlní v nápore príboja. Útok je taký silný, že membrána sa podvolí sile. Energia sa v mojom mozgu pretvorí v kladný pocit vrcholnej rozkoše z pátrania medzi hviezdami. Marína moja, prečo sa strácaš v mliečnej autostráde? Prečo nezostúpiš k svojmu pozemšťanovi a nedaruješ mu jeden jediný bozk. Zošaliem z tej predstavy, že naše cesty vedú nikam. Padla hviezda a Fourierov rad sa zrútil pod jej ťarchou. Moje želanie sa blíži k nule. So stopercentnou pravdepodobnosťou.