Keby sa tak tí, čo stoja na čele, radšej postavili pevne na nohy! / Radič S. /
Netrpezlivo sediac, so vzrušením hlboko uloženým v žalúdku, som s predstihom očakával v pohodlnom kresle luxusnej kaviarne osobu, ktorá stojí na čele tejto malej, trochu zakomplexovanej, krajinky. Miesto dýchalo minulou i súčasnou dobou, návštevami štátnikov, či osobnosti z rôznych oblasti spoločenského života.
Minulosť bola zosobnená architektonickým štýlom, ktorý sa dnes už len tak nevidí. Bol výrazný, jednoznačný, niesol rukopis silnej individuality, ktorá ho navrhla pedantne, do posledného detailu. Zároveň človeka upokojoval a navádzal k príjemnému rozjímaniu.
Súčasnosť sa črtala z neoholených a čiastočne zanedbaných tvárí obsluhujúceho personálu, či čerstvých novín, zavesených v štýlových držiakoch poblíž vešiakov a hlavne z predraženého a nenápaditého nápojového lístka na úrovni štvrtej cenovej skupiny počas konania majstrovstiev sveta v hokeji. V celej kaviarni som bol jediný hosť. Tak si to vyžiadala Ona.
Zhruba po štvrťhodinke nepokoja, ktorý sa zavesil do priestoru, sa razantne otvorili vstupné dvere. Do miestnosti priam vpálili štyria statní mladíci v tmavých lacných jednotných oblekoch s čiastočne ufúľanými topánkami. Ich hrubé krky a vyholené hlavy boli jasnou predzvesťou, že som sa dočkal, že prichádza niekto nezvyčajný. Po naplnení nacvičených úkonov, nastala na pár sekúnd pauza, ktorú vyplnili hovory do ukrytých mikrofónov. Nastalo mŕtvo.
Do miestnosti vstúpil jeden z jej asistentov. Za ním kráčala Ona. Jej vizáž sa nelíšila od toho, čo sa prezentuje v médiách. Oblečením, ba ani vzozrením ma neočarila. Čiastočne som sa uvoľnil. Prichádzala ku mne tuctová žena v strednom veku, ktorá sa snažila pôsobiť jednoducho, neformálne. Bol som sklamaný. Účes, ktorý sa k nej nehodí. Mejkap bez nádychu sviežosti či honoru. A oblečenie ako zo zlého sna, či z módy pre dôchodkyne socialistického veku. Neurážam, konštatujem. Spomenul som si na interview s šarmantnou Francúzkou Catherine, staršou od nej o desať rokov, ktorá by však očarila i Onura zo Šeherezády. Snáď to napraví rozhovor.
Prebehli zdvorilostné formality. Oznámila mi , že má na mňa pätnásť minút. Kládol som jednoduché otázky, dostal som školenie z demagógie, namiesto jasných a zrozumiteľných postojov. Pri otázke ohľadne voľby generálneho prokurátora jej tón prešiel do agresívneho útoku. Nič pozitívne som sa nedozvedel. Ak bolo niečo kladné, boli to len jej želania, ktoré však nemali oporu v skutočnom vývoji ekonomiky. Vôbec nemala predstavu o príjmoch bežných ľudí a už vôbec nevedela ani odhadnúť, koľko zarába bežný človek na Orave či na Zemplíne. Bol som uvoľnený, Ona sa snažila presvedčiť samu seba. Náš rozhovor sa zmenil na jej monológ, aké to má ťažké, ako by veľmi chcela a ako jej všetci kladú polená pod nohy. Hovorila z nej sebavedomá faloš. Už mi nevadilo jej nemožné oblečenie, kruhy pod očami, či neupravené vlasy. Vadilo mi, že ešte tri roky bude gniaviť túto krajinu podľa pokynov z centrál jej koaličníkov. Prekážalo mi, že mala šancu, našu vieru, no zapredala dušu pre pár drobných a nás nechala v štichu. Možno sme ju precenili.
„Nevylučujem ….“ mi znelo v ušiach ešte aj po našej rozlúčke. Ja som ju vylúčil na dobro a zmieril som sa u nej s „pokročilou fázou progresívneho zlyhávania intelektu v dôsledku nezvládania moci,“ ako jeden z žurnalistov mienkotvorného denníka.