Pri čítaní komentárov k jednému z mojich blogov bolo použité nepopulárne slovo. Že prečo nepopulárne? Lebo znamená konečné, nepríjemné riešenie obchodného vzťahu, ktoré v prípade fyzickej osoby – bežného človeka môže spôsobiť nemalé, niekedy dokonca dlhodobé, či až tragické následky.
Slovo, ktoré sa vrátilo do nášho života aj so svojím plnohodnotným naplnením až po revolúcii. Výkon rozhodnutia, ktorý neznamená len nabúranie nášho sociálneho statusu ale rozvrátenie celého nášho spôsobu doterajšieho života.
V dobe krízy sa môže stať, že človek stratí zamestnanie a jeho príjem je nulový. Môže sa prihodiť, že mal živnosť a nedostal zaplatené, neodviedol odvody, nezaplatil, lebo nemal z čoho. Nespláca hypotéku, neuhrádza silným hráčom na trhu. Hojdačka sa preklopí a človek sa ocitne ako bezbranný tvor v rukách dravých šeliem.
Ešte za Mečiara bola „politická vôľa“ a parlament prijal exekučný zákon. Zákon, ktorý v štáte bez systému dal určitému okruhu ľudí do rúk obrovskú moc rozhodovať o osude bežného človeka, ktorý je možno živiteľom rodiny, možno len chvíľu nevládal, možno urobil chybné rozhodnutie. Dodnes je systém nevyrovnaný. Doteraz v jeho kalných vodách číhajú dravci.
Ak urobí zlé rozhodnutie obchodná spoločnosť, ak nevládze odviesť odvody za svojich zamestnancov, ak nespláca svoje záväzky, tiež nastúpi exekúcia. Pri troche šikovnosti obchodná spoločnosť nevlastní nič a kde nič nie je ani exekútor neberie. Založí sa predsa nová a pokračuje sa ďalej. Zjednodušil som a ospravedlňujem sa tým, ktorí sa so svojou obchodnou spoločnosťou dostali do problémov v dôsledku krízy, silných hráčov na trhu, či iného objektívneho dôvodu.
Zaujímalo by ma štatisticky, že koľko na odvodoch do sociálnej, či zdravotnej poisťovne dlhujú fyzické osoby a koľko právnické? Kde zostala politická vôľa dať systém aspoň ako tak do rovnováhy? Prečo zrazu zverejňujeme zoznamy dlžníkov, z ktorých ako hrozienka vyberáme mená politických protivníkov, či nepohodlných odporcov a veľké ryby sa nám prešmykli pomedzi ruky a užívajú si svoje „ťažko zarobené“ groše. A kde zostalo naše sociálne cítenie?
Úplne samostatnú kapitolu predstavujú organizácie spadajúce pod štát. Trebárs také nemocnice. Zdravotníctvo dvadsať rokov pľundrujeme a potom ak hrozí exekúcia, príjmu naši múdri poslanci zákon. Kde je rovnosť, spravodlivosť?
Samovraždy pribúdajú. Rozvrátené rodiny sa množia ako huby po daždi. Politická vôľa pomôcť bežnému človeku sa stratila ešte pri prijímaní exekučného poriadku a dodnes sa nenašla.