V Budapešti padla „STENA“

Prekračujeme slovensko – maďarskú hranicu. Cesta je kvalitná. Áut zopár. Popri ceste čisto. Niet sa kam ponáhľať, pokuty sú vysoké, policajti neoblomní. Hojdáme sa mierne zvlnenou krajinou. Zhruba po šesťdesiatich minútach vchádzame na okraj metropoly. Napriek hodine, v ktorej sa v Bratislave bežne tvoria zápchy, tu to vypadá, že nič podobné nehrozí. Ubytujeme sa v centre za asistencie príjemných, anglicky hovoriacich mladých ľudí. Chvíľka osvieženia a vyrážame do rozpálenej Pešti. Teplomer ukazuje cez tridsať, no dá sa to vydržať. Túlačky mestom, oboznámenie sa s najznámejšími mostmi a pohľad na úchvatný ohyb Dunaja. Na oboch brehoch plynie letné popoludnie plné pokojného života, popretkávané turistami a mladými viac odhalenými, ako oblečenými dievčatami. Hľadáme stanicu metra, čo sa nám po usilovnom pátraní podarí úspešne zavŕšiť. Zo študentských čias som si pamätal, že metro v Budapešti je o niečom inom, ako trebárs v Prahe. Dobre som si pamätal. Je nenápadné a nájsť ho medzi stánkami, kaviarňami a klokotaním života vyžaduje trpezlivosť. Je zrejmé, že má bohatú históriu. Stanice i vlaky už určite zažili svoje. Napriek tomu je čisté. Štyri stanice z centra a vystupujeme. Sme na mieste. Na povrchu sa zhromažďujú pred modernou halou na rozľahlom námestí naši dnešní spoluúčastníci koncertu, kvôli ktorému sme sem dnes zavítali. Žiadna tlačenica, žiadne húfy rockerov, len pokojný dav odrastených fanúšikov kvalitnej hudby. Do začiatku show zostáva menej ako dve hodiny. Sedíme na vyhriatom betóne a sledujeme prichádzajúcich. Vedľa nás sedia matka s dospievajúcim synom, ktorí používajú našu ľubozvučnú slovenčinu. Zhruba hodinku pred začiatkom nás vpustia do stánku, v ktorom sa dnes udeje jeden z malých zázrakov môjho života. Služba je úctivá, slušná, víta nás v angličtine. Sála je uzatvorená. Obídeme stánky s tričkami. Ceny sú ako od Gucciho. Dáme si vychladené maďarské pivo za prijateľnú cenu. Po chvíli čakania nás púšťajú dnu. Hľadáme miesto s akým takým výhľadom na scénu. Hala je súčasná, slušne klimatizovaná. Postupne sa plní zmesou jazykov, vekových skupín, manažérov, ktorí sem dorazili priamo z práce, či mladých, ktorí znižujú vekový priemer publika na prijateľnú hranicu, zodpovedajúcu rockovému koncertu. Dvadsať minút po oficiálnom začiatku svetlá zhasnú a veľkolepá show štartuje.

Roger Waters spieva skvele. Kapela hrá s nasadením. Hneď pri úvodnej skladbe vystreľuje pyrotechnika a do nedokončenej steny z polystyrénových kvádrov vrazí lietadlo. Divadlo, muzikál, koncert sú dokonalé premyslené a nikde nepoznať, že toto dielo má už vyše tridsať rokov. Počas pestrého vystúpenia so skvelým hudobným aranžmá sa javisko postupne stráca za budovaným múrom. Stráca sa kapela, stratí sa i Waters. Pred nami stojí biela hradba, na ktorú sa premietajú obrazce, fotky, vizitky. Po štyridsiatich piatich minútach, položením posledného kvádra, hudba utícha, je prestávka. Nekonečne dlhých tridsať minút. Predstavenie pokračuje. Bez hudobníkov, bez Rogera, ktorí sú ukrytí za bariérou. Len občas prejde hlavný aktér na našu stranu a spieva. Spieva o odcudzení, o múroch v nás i okolo nás. Skvelé využitie modernej techniky na umocnenie posolstva, ktoré nám zvestuje tento šesťdesiatsedem ročný hudobný a vizuálny génius. Nad hlavami sa nám vznáša obrovské prasa konzumu, diktatúry ideológii, peňazí, ktoré len tak pláva vzduchom, akoby nás chcelo zožrať. Len láska nás môže zachrániť. Blíži sa finále. Stena sa váľa a svet je opäť jeden. Plný úchvatnej hudby, ktorej sa nedá prejesť. Hudby, ktorá má dušu a spája ľudí. Je to univerzálny jazyk, ktorému rozumejú všetci bez rozdielu veku, národnosti, rasy. Ďakujeme Roger, cítiť vo vydýchanom vzduchu očarenej haly.

Pred halou postávajú hlúčiky nadšených pofajčievajúcich účastníkov znovuzrodenia. Metro zvláda odchod v pohode, podobne ako východy z haly. Tlačenica je v prijateľnej norme. Sme opäť v centre mesta, ktoré ešte nešlo spať. Neskorý večer, či skorá noc sú mierne. V obchode sa snažíme si kúpiť pivo. Prekvapenie. Predavačka nás informuje, že od jedenástej večer do rána do šiestej, je zakázaný predaj alkoholu. No čo už. Ideme na hotel. Zaspávame s božským kvílením gitary hlboko v mozgu. Dnes večer hrali v Budapešti Pink Floyd len pre nás.