Nostalgia časov minulých, časov našej mladosti, keď neexistovali mobily, internet, keď človek poznal ľudí zo svojej ulice, keď všetko ešte len malo prísť. Čas tiekol pomaly ako med schladený mrazom. Lásky boli skutočné, ukryté na hviezdnej oblohe a nie vo voľajakej sociálnej sieti, v žiadnych intelektuálnych inotajoch. City a emócie sa na nič nehrali. Ak ma Elena, ktorá mala úžasne štíhle kolena, uhryzla na líce, bol som blažený a večer som mohol spočítať všetky ovce Austrálie, aj tak by som nezaspal. Ten čas sa pominul.
Dám do googlu „ovce“ a o chvíľu sú spočítané všetky. Vrátane mňa i vás. City a emócie sa nenosia. Kábliky do uší a silné baterky. Najnovší model mobilu, laptopu či tabletu a na ňom prezerať hrejivé slnko postupujúcej jesene. City sú zraňujúce, len pre slabochov, ktorých svet zomelie na prach. Dotyk človeka je nebezpečný, tak osobný, že ma zamrazilo. Ešteže sedím na jesennom slniečku a vychutnávam si príchod babieho alebo babského leta. Elena vedľa mňa v zlatistej žiare zaodetá, práve ma škrabla na líce.