Návrat Veľkého Muftyho ( Vladimíra M. )

18. októbra 2011, josezuna, naša súčasnosť

Slnko cez obed skúsilo pripomenúť nedávne leto. No vysoký výskyt zahalených žien, jasne signalizoval, že leto už bolo a mužské oddávanie sa estetike zosobnenej v ženskej kráse sa odkladá na neurčito. Možno by to spravila návšteva plavárne, či saunového sveta v niektorom zo slovenských vodných svetov ale to nemá tu vygradovanú atmosféru horúceho leta, keď  vzduch je nabitý neskutočným množstvom sexuálno-statickej, ba niekedy až dynamicko-erotickej elektriny.

Jeseň má úplne iné zloženie vzduchu a aj estetiku odhalených ženských kriviek vystriedala úžasná farebnosť a na horách ostrá viditeľnosť. Ale v prvom rade je jeseň nositeľkou akéhosi vnútorného smútku, nostalgie. Do tejto clivoty sa znenazdajky napratala  dotieravá politika. Dúfali sme, že na štyri roky máme pokoj, svoj hlas sme odovzdali a čuduj sa svete, pohodu vystriedala neistota, zvada. Napriek ostrej jesennej viditeľnosti, život okolo nás sa zahmlieva ako ranné mlieko v slovenských dolinách.  Jesenná inverzia sa dostala až do niektorých dutých hláv a vyplnila prázdnotu, v ktorej sa stratí čo i len svetlý záblesk, nieto ešte rozumná myšlienka.

Aby tých zlých správ nebolo málo, pridal sa do telenovely, ktorú už dvadsať rokov hrajú ošúchaní skorumpovaní ale dobre platení a sponzorovaní herci i sám pán prezident.  A on v    

tej  jesennej hmle hrá sťa šachový veľmajster.  Jeho kroky sú hodné jeho veľkého učiteľa, milovníka moci, peňazí a pekných žien, Veľkého Muftyho. Prišla jeho veľká chvíľa. On rozhoduje o svojich protivníkoch, neprajníkoch. Len on momentálne prežíva svojich päť minút absolútneho triumfu. Zvyšok akoby hral na úplne inej šachovnici s neplatnými figúrkami.  Kam kráča Slovensko tieto posledné dni? Žeby do pekla?  Napadla ma katarzia ale tú som okamžite zavrhol, nedám sa zavrieť do blázinca.

Snívalo sa mi s Claudiou, ako otvárame tunel pod Strečnom. Len ona, nabitá hrejivým slnkom mexických pláži a ja nabitý clivotou slovenskej jesene.  Jej telo v bikinách mi roztriaslo nožnice v rukách, ktoré spadli do Váhu a tunel nebolo možné spustiť. Tunel, v ktorom sa všetci motáme už dvadsať rokov.

„Vďaka“ veľký učiteľ.