Pani Jolanke sa v hlave premietali filmy jej života, ktoré jej nedopriali spokojného spánku. Mechrila sa na teplej posteli, no zaspať akosi nemohla. Stálo sa pravidlom, že sa takto nad ránom prebudila a počúvala tmu vôkol seba. Jej manžel Imro si spokojne odfukoval a o probléme nespavosti svojej drahej polovičky vedel len z počutia. Závidela mu ten bezstarostný spánok.
´Ako bábätko, len to by tak nezaťahovalo ako Imro,´ pomyslela si v duchu a usmiala sa. Pozorovala stoické tiene na stene a snažila sa rozlúštiť, čo by mohli predstavovať. Aké znamenie jej dávajú. Nič svetoborné však v pouličnej tieňohre, ktorá sa vkradla do ich spálne, neprečítala. Chrbát mala otlačený a začínala byť z tej svojej situácie jemne nervózna. Pozrela na svetielkujúci budík. Boli tri hodiny aj šesť minút. Hútala, ako by oklamala mozog a prinútila ho prestať rozmýšľať.
´Idem sa skúsiť napiť. Cesta do kuchyne ma možno unaví a potom zaspím.´ Vstala tak, aby nezobudila Imra. Natiahla si brokátový župan, nohy šuchla do zošliapaných, studených papúč a tíško ako prieskumník sa vytratila zo spálne. V kuchyni si zapla malé svetlo pod linkou a postavila kanvicu s večerným čajom na sporák. ´Musím ho zohriať. Už je studený a to by ma tak akurát ešte viac prebral,´ hundrala si pre seba. Hneď jej bolo veselšie, keď počula aspoň svoj vlastný hlas. Kým oheň z plynu zohrieval kanvicu, sedela za stolom a počúvala to ticho. Zrazu sa jej začalo driemať. ´Ako na potvoru. Tu sa mi drieme a v posteli sa prevaľujem z boka na bok, bez príznaku, že by sa mi chcelo spať.´
Vstala, že ide vypnúť plyn, keď ju vyrušili akési zvuky z nočnej ulice. Rýchlym pohybom otočila gombík na nulu, zhasla svetlo a už stála v svojej pozorovateľni pri okne. Urobila to tak bystro, že keby ju niekto sledoval, tak určite by jej neodhadol správny vek, ktorý už prekročil sedem desiatok. Zabudla na ubolený chrbát i stuhnuté kĺby a problém so spánkom zmizol v čiernej tme.
Na ulici pred panelákom bolo čulo. Voľajakí chlapi sa snažili roztlačiť auto suseda z prízemia, ktoré si prednedávnom doviezol z Rakúska. Bol pondelok. Jolanka rozmýšľala, čo ich vedie k tomu, že to auto tlačia a nenaštartujú ho. Z klebiet v obchode vedela, že sused chodí na týždňovky kamsi za Viedeň. ´Asi aj dnes ide a nechce narobiť hluk, aby nás nezobudil,´ dumala pre seba. ´Ohľaduplný to človek. Ešteže má aj pomocníkov. Asi chodia celá partia. Sa veru natrápia. Takto skoro ráno. Musí tam byť chladno. Tlačením sa aspoň zohrejú, kým bude auto kúriť.´ Sledovala ich až po koniec susedného bloku. Auto sa rozsvietilo a z diaľky bolo v nočnom tichu počuť tlmený zvuk motora. Červené svetlá sa zmenili na svetielka a na križovatke sa auto stratilo.
Temer zabudla po čo prišla do kuchyne. Vôňa teplého čaju ju vrátila do jej nočného boja s nespavosťou. Ocukrila si ho a vlažný ho vypila. Urobil jej dobre. Sladký cukor z dna si pohojdala na jazyku. Zívlo sa jej. Prešuchtala sa do spálne. Boli štyri hodiny. ´Nech prídu šťastne do tej Viedne,´ prelietlo jej mysľou. Imro tvrdo spal. O ničom nevedel. Na tvári mal bezstarostný výraz. ´Keby som mala tú moc a mohla vniknúť do jeho hlavy, aby som vedela, čo sa mu tam hmýri.´
Posteľ vychladla. Hrial ju však čaj v žalúdku a sladký pocit v ústach. Konečne zaspala.
Keď sa zobudila, Imro už bol hore. Chystal raňajky. Cítila v nose vôňu rannej kávy. Tma sa stratila, cez žalúzie sa dnu tlačilo zubaté jesenné slnko. Vstala.
Imro v kuchyni sa na ňu usmieval. Bol vyspatý do ružova. Jej chvíľu potrvá, kým sa rozhýbe a naštartuje k životu. Ledabolo pozrela von oknom. Dole pobehovali policajti. Na chodníku mali zaparkované svoje auto. Na mieste suseda, ktorý je už asi vo Viedni.
„Čo tí tu robia?“ preriekla pozorujúc dianie na ulici.
„Nič sa neboj. Len susedovi ktosi v noci ukradol to pekné čierne auto.“
„Čože?“ zhíkla prekvapene. „A to ako vieš?“ vystrelila na Imra ako samopal.
„Boli pri našich dverách, kým si ešte spala. Pýtali sa, či sme si niečo v noci nevšimli.“
„A čo si im preboha povedal?“ pokračovala s napätím v hlase.
„Upokoj sa Jolanka moja. Povedal som, že sme spali a ty ešte spíš. No a keďže sme spali, tak sme nič vidieť a počuť nemohli. A to bolo všetko.“
Jolanka sledovala budiaci sa jesenný deň za oknom. Uštipla sa do zápästia. Nesnívala.