Určite väčšina z vás videla tento dnes už kultový film skvelej Viery Chytilovej, ktorý mapuje nástup ranného porevolučného chaosu v Čechách a na Slovensku. Chaosu plného jednoduchých postavičiek, nových pseudopodnikateľov a budúcich podvodníkov, či gaunerov.
Nejdem sa venovať tomuto filmu. K napísaniu blogu ma inšpiroval jeho záver, keď Bolek Polívka získa opätovne reštitúciu a vyriekne pamätnú vetu: “ A teď si vás kupím všecky.“
Určite nikto netušil, že zhruba za dvadsať rokov sa objaví na svetle sveta spis, ktorý vôbec nie je humorný, ba ide z neho mraz a je naplnením onoho proroctva zo záveru trpkoveselej komédie.
Ak sa dá všetko v našom súčasnom svete premeniť na peniaze a my sme obyčajné figúrky, sme na tom ešte horšie ako postavy zo spomínaného filmu. Náš život totiž nie je žiaden film. Nedá sa vrátiť, nedá sa urobiť remake, dá sa „len“ žiť. A čím ďalej je ten život náročnejší, až neznesiteľný. Aj vďaka podvodníkom a gaunerom, ktorí sa spojili do jedného nepriestrelného bloku proti nám občanom.
Mám deti. Deti sú naša budúcnosť, naše šťastie, občas trápenie ale určite sú to najvzácnejšie, čo nám život venoval. A tie deti mi kladú kruté otázky. Ak si niekto v tomto štáte beztrestne sprivatizoval, rozkradol, získal podvodom obrovské majetky, načo sa máme snažiť, načo sa učiť, načo pracovať, keď gauneri sa beztrestne smejú z volebných bilboardov, ktoré zaplatili miliardoví podvodníci.
Nepoznám riešenie, som len znechutený. A neviem, čo odpovedať synovi či dcére.