Zvolebnieva sa rýchlosťou svetla a volebná kampaň jednotlivých strán sa nás snaží ulapiť do sieti medových lží. Jedni sa vydávajú za pravicu, iní za ľavicu. Ľavica chce vytvoriť stabilnú vládu s podporou pravice, iný chce vládu pravicových strán. Každý chce naše dobro, každý chce náš hlas, aby ho pochoval v urne premrhaných nádejí a vyprchaných sľubov.
Tí istí, ktorí už mali nespočetne šancí, chcú ďalšiu a ďalšiu. Aj v atletike, či v iných odvetviach je počet pokusov obmedzený. Len v našej novodobej realite je počet klamstiev, korupcie, rozkrádania, ako aj počet goríl neobmedzený. Lebo od roku 1989 sme skameneli a len pozeráme, či vlastne sa prizeráme, čo sa to vlastne deje. Ekonomikou sme pritlačení k zemi, aby žiadna revolučná myšlienka nevzlietla a neopantala masy. A v stupňujúcom sa tempe nášho života, ktorý sa stáva pre veľkú časť neznesiteľným, beznádejným, depresívnym, strácame silu bojovať s molochom štátu. Štátu, ktorý nič nerieši, neoznamuje žiadne pozitívne signály, štátu, ktorý svojou byrokraciou brzdí akýkoľvek náznak jednoduchých riešení. Je nás päť miliónov a niečo, rozlohou sme autom zmapovateľný v priebehu pár hodín, no zákonov máme pomaly viac než v celej Európe dokopy. A delíme sa na pravičiarov a ľavičiarov. Delia nás politici, delia nás ich záujmy, záujmy finančníkov a nenažratých žralokov, ktorí si z rozkrádania urobili hobby, súťaž. A obyčajný človek stojí bokom, jeho problémy nikoho nezaujímajú. Len teraz, jeden deň sme pre nich zaujímaví, aby si vylepšili skóre.
Či vyhrá Róbert a jeho predstava stabilnej vlády, či to bude pravicový zlepenec, nič sa nezmení, nič nevyrieši. Kým sa skutočne občania nezjednotia a nevzoprú súkoliu gaunerov a nenažrancov, budeme prešľapovať na mŕtvom bode a trpieť ich pokrytecké, korupčné divadlo. Divadlo v ktorom si síce akože rozdali modré a červené dresy, no všetci hrajú proti nám.