Nechcem znehodnocovať ojedinelý a náhodný úspech slovenských hokejistov. Prialo nám šťastie a k úspechu šťastie zaručene patrí. Vo finále naše šťastie prevalcovala zborná, ktorá má určite inú personálnu i ekonomickú základňu, ako Slovensko. Šťastie vyprchalo, no druhé miesto je určite skvelé. Než som zasadol k obrazovke a otvoril vychladené pivo, vypočul som náhodných známych, ktorí moje nadšenie postavili na pevnú zem a začal som triezvieť.
„Chlieb lacnejší nebude.“
„To mi prácu nedá.“
„Dajú nám päť a ráno opäť pôjdem do roboty za tri eurá.“
„To nie je reálny život. To je len pre vyvolených.“
Otvoril som orosené pivo, sadol do fotelky a pozeral hokej. Začiatok bol skvelý, no neprebil moje nahlodané vedomie. Divadlo. Všetko je jedno obrovské divadlo. Ako v starom Ríme. Chlieb a hry. Len ten chlieb nám zatiaľ nikto nedal, tak sa utešíme aspoň hrami. Nádhera. Máme striebro. Máme o čom rozprávať pri pive, v prestávke v práci, ak nejakú máme. Ale za tri eurá, to nebude veru žiadna výhra.. Premiér potrasie rukou chlapcom, aby sa predviedol, veď bude znovu potrebovať hlasy. Len ten chlieb akosi nie a nie vydolovať. A s družinou, ktorou je momentálne obklopený sa k chlebu asi len tak ľahko neprepracujeme. Život je zložitejší ako hokej. Tam jednoducho šťastie nestačí.
P.S.
Som rád, že pán Frešo ide budovať ľudovú stranu. Len neviem, koho má na mysli pod pojmom ľud. Jeden, čo hovorí o sociálnom štáte, obklopený miliardármi, išiel zbierať hlasy na hokej.
Tak nám pánboh pomáhaj.