Belgické pralinky II.
2. októbra 2012,
josezuna,
cestovanie
Ulica cez deň je iná ako v noci. Architektúra vie byť skutočným umením. Pivo, pivo a zasa pivo.
Ulice Anderlechtu, štvrť Bruselu, sú rôzne. Čím ďalej od centra, tým sú zanedbanejšie a pripomínajú tak trochu naše mestá. No ako sa blížim k centru, dochádza k radikálnej zmene. Zrazu sa predo mnou vynorí bohatstvo pretavené do nádherných palácov, kostolov a rôznych spoločenských budov. I ľudia pohybujúci sa po uliciach sa zmenia. Čím som ďalej od centra, tým som si menej istý, že som v Bruseli, že som v Európe. Na uliciach sa to hemží Arabmi, ženami so šatkami na hlave a krčmami, kde sa podáva čaj, káva a vodná fajka a žena je tam neznámy pojem. A ak sa budete takouto ulicou vracať pešo v noci na hotel, zaskočí vás nepríjemný pocit, sťa by ste sa stali účastníkom voľajakého klasického francúzskeho kriminálneho filmu a všetci svedkovia zločinu si vás ako odvážneho či naivného votrelca premeriavajú spoza spustených žalúzii, osvetlených svietnikmi exotických tvarov s neznámou symbolikou, ktoré určite nemajú nič spoločné s našou, európskou kultúrou. Na druhej strane, treba si zvykať. Skôr či neskôr moslimský svet zdevastuje európsku civilizáciu a naša kultúra bude prístupná, v tom lepšom prípade, aspoň v múzeu. V horšom budú šírené legendy, že svet kedysi obývali aj ľudia iného ako mohamedánskeho zmýšľania, kde ženy chodili viac odhalené ako zahalené a bežne si dávali na verejnosti kávu a likér.
Prekračujem pomyselnú hranicu svetov a som vo víre európskej metropoly. Zrazu dýcham slobodne 
a obdivujem ženy s obnaženými nohami, kaviarne plné oboch pohlaví, pivo, víno, veselý smiech, hudbu na ulici, rozšantenú mládež s ruksakmi na pleciach, páriky zaľúbencov zavesené do seba. Som v Bruseli. Nestíham vnímať všetky tie skvosty, ktoré sa vynárajú pred mojím zrakom. Stojím na Grand Place a žasnem. Čo budova to poklad. Každý jeden objekt dáva jasne najavo svoju noblesu, svoj vážený pôvod. Celé námestie pôsobí harmonicky, upokojujúco. Oku lahodiaca architektúra, ktorá je prejavom bohatstva. Bohatstva materiálneho, no i bohatstva ľudského ducha, ktorý niečo také vytvoril. Na jednej strane musel byť niekto, kto mal prostriedky a prezieravosť, a ten niekto si zvolil umelcov, ktorí vytvorili skvost, na ktorý sa chodí dívať celý svet. Dívam sa i ja a vychutnávam si úžasné fasády vyšperkované zlatom a skvelou sochárskou a štukatérskou prácou starých remeselníkov. Všetci okolo mňa fotia a digitalizujú dokonalú prácu predkov. Pohýnam sa z davu a bočnou uličkou opúšťam jedno z najkrajších námestí sveta. Sotva ujdem niekoľko desiatok metrov, narazím na zhluk ľudí, ktorí vo veľkom fotia. Som pri Manneken Pis – cikajúcom chlapčekovi, jednom z najznámejších symbolov Bruselu. Je malinký. No priťahuje húfy turistov. Dnes už má v meste aj svoju sestru a psa. Všetci traja cikajú a lákajú ďalších a ďalších zvedavých návštevníkov, ktorí plnia mešce mesta Brusel, aby sa mohlo ďalej rozvíjať do krásy, pre skvelý pocit z pozitívnej energie, ktorá sa z tej architektonickej ladnosti tvarov šíri. .
Pivo je v Belgicku nápoj, ktorý poskytne osvieženie, dobrú náladu, poteší oko i chuťové bunky. Varia sa rôzne značky, rôzne druhy. Pije sa pivo svetlé, pivo tmavé, pivo kvasinkové, pivo trapistické, no hlavne kvalitné a plnej chuti. Po dlhej dobe som zistil, čo to znamená plná chuť. Belgické pivovary varia viac ako 400 druhov rôznych značiek. Dobre vychladené belgické pivo je polahoda. Každý si vyberie podľa svojej predstavy. Samotné pitie piva je tak trochu obrad a k tomu patria i určité rituály. Kvalitné trapistické pivo sa napríklad pije zásadne z pohárov na stopke. Varia sa silné piva a žiadne desiatky som nenašiel. Pivo má zostať pivom a nemá sa zamieňať za rozriedenú žltú vodu, vhodnú tak akurát na čistenie zubných protéz, ako je tomu v poslednej dobe módne u nás. Musím končiť, lebo sa mi slinky zbiehajú. Vari ešte voľajaké belgické v špajzi nájdem.
Ulice Anderlechtu, štvrť Bruselu, sú rôzne. Čím ďalej od centra, tým sú zanedbanejšie a pripomínajú tak trochu naše mestá. No ako sa blížim k centru, dochádza k radikálnej zmene. Zrazu sa predo mnou vynorí bohatstvo pretavené do nádherných palácov, kostolov a rôznych spoločenských budov. I ľudia pohybujúci sa po uliciach sa zmenia. Čím som ďalej od centra, tým som si menej istý, že som v Bruseli, že som v Európe. Na uliciach sa to hemží Arabmi, ženami so šatkami na hlave a krčmami, kde sa podáva čaj, káva a vodná fajka a žena je tam neznámy pojem. A ak sa budete takouto ulicou vracať pešo v noci na hotel, zaskočí vás nepríjemný pocit, sťa by ste sa stali účastníkom voľajakého klasického francúzskeho kriminálneho filmu a všetci svedkovia zločinu si vás ako odvážneho či naivného votrelca premeriavajú spoza spustených žalúzii, osvetlených svietnikmi exotických tvarov s neznámou symbolikou, ktoré určite nemajú nič spoločné s našou, európskou kultúrou. Na druhej strane, treba si zvykať. Skôr či neskôr moslimský svet zdevastuje európsku civilizáciu a naša kultúra bude prístupná, v tom lepšom prípade, aspoň v múzeu. V horšom budú šírené legendy, že svet kedysi obývali aj ľudia iného ako mohamedánskeho zmýšľania, kde ženy chodili viac odhalené ako zahalené a bežne si dávali na verejnosti kávu a likér.
