Belgické pralinky IV.

René Magritte sa smeje realite. Sme ešte Európania, alebo sme len otroci z východu? Čokoláda, ktorá zaženie zlé myšlienky.

Vonku sa opäť schyľuje k dažďu. Prijímam pozvanie na voňavý jasmínový čaj od samotného umelca René Magrittu a vstupujem do jeho sveta prevrátených významov. Sveta, kde jednoduché veci, ktoré nás obklopujú, získavajú nové vlastnosti a vyjadrujú sa svojím vlastným jazykom. Jeho prechod od dadaizmu k surrealizmu je možné postrehnúť z obrazov, ktoré sa vysmievajú nášmu vážnemu chápaniu vecí okolo nás. Je mi zrazu veselo. Očarenie, detská hravosť, myšlienka postavená na hlavu. Sýte farby a dokonalá maľba dávajú vyniknúť maliarovým snovým nápadom, ktoré chvíľu nezapadajú do nášho chápania okolitej reality. No za okamih sa jedinec podvolí a kráča svetom, ktorý je takisto reálny, veď ho vytvoril človek. Je len trochu poprehadzovaný. Moment hľadám zmysel, sekundu som popletený, či je to vôbec možné a za okamih sa smejem svojej naivite a svojmu mozgu, ktorý by za každú cenu chcel postaviť tento veselý odkaz späť na nohy. Riešenie je absolútne jednoduché. Treba sa nechať unášať na vlnách dokonalých surrealistických diel jedinečného Belgičana, ktorý sa trvalo zapísal do dejín moderného umenia a stal sa dokonalým pokračovateľom svojich predkov. Vznášam sa svetom bez pevnej pôdy pod nohami. Viem, že spadnúť niet kam. Sprevádzajú ma predmety, ktoré hrajú svoje divadlo a umelec im prisúdil nové úlohy. Občas sa mi strácajú jednotlivé významy, no ako celok to funguje. Som cestovateľ v priestore a čase, ktorý plynie naopak. Čas plynie neúprosne. Musím sa poďakovať hostiteľovi. Môj nabitý program mi neumožňuje toľké snenie. Podávame si ruky na rozlúčku a ja sľubujem, že sa ešte vrátim.

Brusel, ako hlavné mesto Európy má skvelú polohu k zakladajúcim členom európskeho   spoločenstva. Leží v srdci západnej Európy. No celá východná Európa, vrátane Slovenska leží niekde ďaleko na periférii. Tak asi aj vypadá politika Bruselu. Bližšia košeľa ako kabát. Štáty východnej Európy sú skôr zdroj lacnej pracovnej sily, či zdroj príspevkov do eurovalu, ako rovnocenný partner. Pre Belgičanov sme niečo podobné, ako sú trebárs Ukrajinci pre nás. Sme lacní a vieme robiť len jednoduché, nenáročné práce, ktoré by samotným Belgičanom nevoňali. Prácu slovenských robotníkov na stavbe riadi arabský poskok, ktorý sa v rámci kolonizácie Afriky naučil v základnej škole po francúzsky. A tým je rozhodnuté. Rečová bariéra z nás robí podradných ľudí. No ani v prípade ovládania francúzštiny, či nebodaj holandštiny, nič nie je vyhraté. Sme z východu a máme nálepku, že sme niečo ako cigáni. A načo platiť menejcenným takú istú plácu ako svojím. To nedáva predsa zmysel. Sme špekulanti, podvodníci, zlodeji, len nie ľudia. Európa v 21. storočí svojím myslením zostala voľakde v praveku. Všetci zabudli na históriu, na kolonizáciu Ázie, Afriky. Zabudli na svoje hriechy a dnes sa prezentujú ako tí jediní spravodliví. Ako bolo na počiatku, tak bude i na konci.

Keď sa zdá, že život sa rúti z kopca a človeka opantajú depresie, mám recept, ako to zastaviť. Otvorím lahodnú belgickú čokoládu a nechám ju rozplynúť sa na jazyku. Zavriem oči a plne sa zverím do láskavých rúk horkej zmiešanej so sladkou. Ako zamat ma obalia chute, ktoré vedia namiešať len tí najlepší odborníci. Stres je len nezaujímavá kvapka v mori a môj život dostáva zmysel. Je to nádhera. Zmysly sú plne uspokojené. Pocit slasti sa rozlieva v mojich chuťových bunkách. Posledný kúsok tejto povolenej drogy. Otváram oči. Svet je zaliaty slnkom. Je nádherný deň. Ďakujem čokoláde Made in Belgien.