Sme my vlastne národ, ktorý si zaslúži slnko. Sme skutočne národ? Nie sme obyčajná tlupa prospechárov, alibistov, beztvarých jedincov? Veď ak skupina nemá názor, nevie čo chce, nevie kam patrí, nemá asi ani nárok na miesto pod slnkom. Asi by sme chceli byť národom, len nevieme ako. Nemáme vodcov, ktorí vedia čo je národ, ktorí sú ochotní obetovať svoje osobné ambície na oltár vlasti. Nemáme elitu vzdelaných s názorom, nemáme silu našich predkov, sme obyčajný guláš pseudocelebrít a ustrachaného človeka, ktorý nevie kam patrí, lebo nikdy nikam nepatril, na nikoho nebol hrdý a hanbí sa za každú svoju modlu počnúc Jánošíkom a končiac posledným zlodejom z dôb privatizácie. Čo vlastne sme? Všetko nám je jedno. Nebúrime sa demagógii vládnej moci, nebúrime sa ľudskej hlúposti. Len čušíme, trpíme a čakáme na spasiteľa. Spasiteľ ale nepríde. Naša budúcnosť, budúcnosť našich detí je len v našich rukách. Slovák je len údaj v občianskom. Slovák v skutočnosti zapredal svoje ja falošným politikom a bojí sa sám seba. Veď my si ani len ten samostatný štát nezaslúžime. Lebo nechceme pravdu, nechceme pravdu pre svoje detí. Nechceme spravodlivosť a trpíme zločincov, vrahov, korupčníkov, hlupákov. Trpíme, ba dokonca sme spokojní so systémom, ktorý tu zaviedla mafia. lebo sa bojíme, že stratíme svoje okovy a budeme musieť rozmýšľať. A myslenie neskutočne bolí.