Čakám na taxík a sledujem ten nádherný svet, plný odhalených štíhlych nôh a obopnutých tričiek. Čochvíľa sa tieto nežné stvorenia zakuklia a budeme až do jari len hádať, čo pred nami ukrývajú. Užívam si tieto posledné okamžiky verejnej erotiky.
Na displeji mi naskočil Martin.
„Už si v taxíku?“
„Som. Za chvíľu som u teba.“
„Si mohol zavolať, ešte nie som pri Krave.“
„Aj keby som zavolal, ty by si nestíhal,“ dráždim ho. Nech sa naštartuje, ideme predsa fandiť.
Prehodím pár nič nehovoriacich viet s taxikárom o hustej premávke, o dievčatách s letným úsmevom, o dnešnom futbale. V konečnom dôsledku ma jeho názor ani nezaujíma. No nemám rád ticho v tomto malom priestore s cudzím človekom.
Martin akurát dobieha.
„Prečo ty nikdy nezavoláš skôr? Vždy až keď si v taxíku. Nabudúce ťa nechám čakať.“
„Lebo viem, že si rýchly a nie si nejaká zmaľovaná baba,“ smejem sa z jeho udychčaného rozladenia.
Pár minút a vystupujeme pred „našou“ arénou. Ona je to vlastne klasická krčma s veľkou obrazovkou. Na štadión sme sa opäť raz nedostali. Systém predaja zatiaľ nikto z nás nepochopil. Chápu ho len priekupníci s lístkami. Tak nech sa zadusia, jednomyseľne v duchu odhlasujeme. Ivan sa síce vyhrážal, že napíše na zväz, no neviem, či by to pomohlo. Žijeme v skorumpovanom štáte, a to je fakt. V tom nám nepomôžu ani pekné dievčatá.
Pri stole nás už čakajú Ivan s Erikom. Na stole majú rozpité pivá a jemne naplnený popolník.
„A nám ste čo neobjednali?“ spustí zhurta Martin. „Vy nie ste ani priatelia, vás asi financujú Ukrajinci.“
Za jeho chrbtom stojí pekne stavaná čašníčka so štyrmi pivami. Smejeme sa.
„Čo sa rehocete ako úchyli?“
Jemne ho atakuje lakťom. Je však zaujatý svojím predslovom. Smejeme sa ešte viac.
„Veď už pustí to pekné stvorenie, nech ju ruky nerozbolia, lebo nám už nedonesie nič.“
Až teraz sa Martin otáča a ako terminátor hodnotí údaje, ktoré mu práve poskytol jeho trochu podráždený zrak.
Kladie poháre na náš stôl a všetci štyria zrazu šteboceme ako slobodné kohúty na smetisku, ktoré sa snažia uloviť tú najkrajšiu prepelicu, ktorá sa tu práve objavila. Usmieva sa. Vlní bokmi, ktoré sú podopreté dlhými štíhlymi nohami, obalenými v leginách.
„Bude to všetko?“
Každý z nás sa len prihlúplo usmieva, nikto neodpovedá. Naše myšlienky sa túlajú na úplne inom kanáli.
„Ďakujeme slečna,“ vypustí zo seba Erik. Asi si spomenul, že ho doma čaká Sonička. A my sa vraciame do reality, sledujúc, ako ten zadok so štíhlym pásom opúšťa našu galaxiu.
„Tak chlapi, dnes určite vyhráme,“ spustí večný optimista Ivan.
„Si na nás stavil? Škoda tvojich peňazí, mohol si radšej nás pozvať,“ oponuje Martin.
„Chlapi ale tá čašníčka je teda kus,“ zapája sa Erik. „Ja si myslím, že sme už vlastne vyhrali. A to sme triezvi.“
Na niekoľkých veľkých obrazovkách sa začína zápas našich s Ukrajinou. Je to boj. Futbal ustúpil počtárskej logike. Ako kométa sa pri našom stole zjavuje pekná čašníčka. Usmiata a spokojná. Veď pijeme. Je po zápase. Nič nie je vyriešené, nikto nepostúpil. Rozhodne sa v ďalších zápasoch. Sme jemne rozladení. Naladili sme sa na našu obsluhu. No, aj to je len remíza. Teda tak si myslí, každý z nás. Čo si myslí druhá strana, nám nie je jasné. Prehru si nikto nepripúšťa.
Vytáčam svoj obľúbený taxík. Ani nestíhame dofajčiť a je tu blonďavá Mary. Napcháme sa dnu. Vysvetľujem itinerár vykládky. Mary zaraďuje rýchlosť a spúšťa monológ, ktorý neočakával nikto z nás. Pivá rozpustili smútok z remízy aj naše reálne vnímanie. To však Mary netuší.
„Všade len samí utečenci. Chátra muslimská to je. Tam nech si pekne odkráčajú, odkiaľ prišli. Háveď je to. Bordel, špina. Veď nás zamoria, sťa atómový hríb. A za všetko môžu tí naši červeňáci, čo sa nám smejú do ksichtu. Rozkradli všetko. A obyčajný človek len drie, aby jedného dňa zistil, že mu aj tak nič nepatrí. Červeňáci nenažratí. Políciu si uchmatli, úradníkov si platia, len komplikovať život a komplikovať. “
Sedíme v pivnom opojení a počúvame tento nasrdený monológ. Nikto z nás neoponuje. Veď, čo ak nás vyloží v tejto tme a budeme stratení. Mary pokračuje.
„Rodičia majú smiešny dôchodok a dreli celý život. A oligarchovia rozkradli čo sa dalo a hrabú k sebe stále viac a viac. Tí nech si k sebe zoberú tú arabskú čvargu. Ešte aj na utečencoch chcú len zarobiť, červeňáci neukojení.“
Postupne podľa itinerára opúšťame tento zlostný monológ. Vypočujem si ho do konca. Pivo vo mne vytvorilo takzvanú pivnú priekopu, ktorú len tak hocičo, ani hocikto nezdolá. Platím. Som príjemne prekvapený. Cena o tretinu lepšia, ako od môjho taxikára. Budem jazdiť len s Mary. Možno nie je vždy takto naštartovaná. Sústredím sa na jej blonďavé vlasy a nohy v krátkej sukni. A nech si rozpráva svoj názor, ten ja aj tak nezmením.
Nado mnou obloha posiata hviezdami. Leto píše svoje posledné teplé odkazy. Hľadám medzi slnkami to svoje. Nedarí sa mi. Som vo svojej posteli a zaspávam s myšlienkou na prepelicu medzi štyrmi kohútmi.
Je septembrové ráno. Je príjemne. V práci sa vraciame ku včerajšiemu futbalu. Je jasné, že sme si to predstavovali inak. Po výhre by som si asi musel zobrať dovolenku. Takto som si ju ušetril. Zapínam počítač, spúšťam internet. Displej je plný titulkov zo včerajšieho futbalu. Konkuruje mu len téma utečencov. Zatiaľ je to pre mňa okrajová téma. Sú odo mňa ďaleko. Neviem čomu mám veriť. Média sú zmanipulované. Ešteže výsledok vo futbale je jednoznačný. Velí nám vyhrať. A ako povedal Ivan, možno si Bielorusi na snehu dajú nejaký vlastný gól a my pocestujeme do Francúzska.
Sedíme v príjemnej reštaurácii v Marseille. Stredozemné more šumí a vanie od neho slaný, osviežujúci vánok. Popíjame skvelé francúzske víno, v ktorom sa trbliece letné slnko. Čašníčka nemá slovenský šarm, no štíhly pás a šarmantný úsmev si nás po každom pohári podmaňuje stále viac a viac. Zrazu cítim ako sa so mnou chveje celá stolička. Zemetrasenie, prebleskne mi hlavou. Chvála bohu , nie. To len kolega mnou trasie, aby som sa prebral z toho opojného sna a vyriešil jeho problém s nedokonalým projektom. Len horko ťažko sa predieram cez čísla a čiary, ktoré mi ukazuje na svojom displeji. Som opäť v realite každodenného života. V hlave sa mi vynárajú červeňáci, vraciam sa nohami na zem.