Sedím v aute. Čakám. Pustené rádio. Je príjemný októbrový deň, krátko popoludní. Teploty sú prijateľné. Aj by som zdriemol, no som v práci a to sa nesluší. Tak len sedím a čakám. V rádiu beží diskusia. Diskusia o synode katolíckej cirkvi, ktorá sa chystá. Synoda o rodine.
Raz je pochod za rodinu, teraz dokonca synoda o rodine. Vrcholní predstavitelia katolíckej cirkvi sa stretnú a budú sa vyjadrovať k smerovaniu rodiny v 21. storočí. Debata je celkom zaujímavá. Historik, teológ, redaktorka. Ako už mnohokrát, dozvedám sa, že pápež František svojím postojom víri hladinu a vidí aj pod povrch. Vidí reálne problémy bežných , hriešnych a slabých ľudí. Lebo človek je tvor slabý. Ľahko podľahne vábeniu sveta, dá sa zviesť na cesty, ktoré nie sú v jednote s názormi cirkevných hodnostárov. A ak aj nepodľahne, svet ho pritlačí a v pude sebazáchovy hľadá pevný bod. A pri hľadaní správnej cesty, stúpi na nespevnenú krajnicu a už je problém. Pevný bod v nedohľadne, cirkevné pravidlá striktné a Kristus sa stratil v nánose formalizmu.
A o tom som chcel. Do debaty vstúpil so svojím názorom, ktorý bude prezentovať na synode, zástupca slovenskej katolíckej cirkvi, arcibiskup Zvolenský. Som v šoku. Nechce sa mi veriť. Pripadám si ako keby som sa vrátil pár desiatok rokov v čase. Pán arcibiskup rozpráva o ničom, bez konkrétneho názoru na konkrétne problémy. Ako starý súdruh na straníckej schôdzi, keď prednesie svoj alibisticky prejav, aby nič nepovedal. Aby sa nepridal na žiadnu konkrétnu stranu, lebo nevie, ktorá je tá správna, ktorá mu zaručí teplú biskupskú stoličku aj do budúcna. Smutné. Vo svojom vyjadrení o ničom je dokonalý. Toto by nedokázal ani najväčší marxistický oportunista. Myslím, že niečo zhnité je v štáte Dánskom.