Som zatvorený doma. Tak mi prikázala vláda. Sledujem život za oknom. A rozmýšľam, či som nariadenia vlády nezobral moc dôsledne. Som doma, ako káže vláda. Pracovať sa mi nedá, nemôžem využívať home office, charakter mojej práce to neumožňuje. Času mám hodne, tak premýšľam. A premýšľanie je niekedy aj na príťaž.
Môžete napríklad zistiť, že ľudia majú o pobyte doma svoje vlastné predstavy. Nesedia doma. Chodia denne na čerstvé rožky, prípadne kúpiť dve piva na večer. Ísť sa len tak poprechádzať, prejsť opatrenia vlády vonku so susedmi, keď je tak pekne. Zobrať deti na ihrisko. Koho by odradila nejaká smiešna červená páska. Alebo posedieť na lavičke a riešiť tento svet so známymi. Je pravda, že je vonku tichšie, aj ľudí je pomenej a skutočne už takmer všetci nosia rúška. No stačí nasadnúť do auta, vojsť na hlavnú cestu, trebárs tú, čo vedie popod Strečno a moje predstavy o tom, že všetci poctivo sedia doma sa razom rozplynú. Občas kamión, no hlavne osobné autá. Jedni smerujú niekam na východ podľa evidenčných čísel, iní asi niekam na západ. A vírus sa slobodne preváža a šíri. A ja trčím doma, lebo denne to všade prízvukujú, že by sme sa mali chovať zodpovedne a máme zostať za zavretými dverami.
Kolega pracuje ako kuriér. Povedal, že majú viac práce ako pred Vianocami. Ľudia prosto neustále niečo potrebujú, tak objednávajú. Dokonca aj z Číny, ba asi z celého sveta. Asi som ani v tomto prípade niečo nepochopil. Hlavne, že chceme aby predajne, ktoré sú otvorené, merali teplotu kupujúcim pri vstupe, kontrolovali odstupy a umožnili dezinfekciu rúk. Kocúrkovo.
Mladí, zhromaždení pred obchodom si z rúšok robia srandu. Zle sa cez to rúško dýcha, pije, fajči. A ich vekovej skupiny sa to predsa nedotýka. Tak si pred nimi pripadám ako niekto, kto je tu vlastne už len na obtiaž. Nie som pritom kritická skupina, no blížim sa k nej. Tak si poviem, načo sú nariadenia, ktoré nikto nekontroluje. Načo je taký štát.
Od pondelka naša vláda rieši testy. Či testujeme dosť, či málo. Či máme čím, či má kto. A keď to vyriešia , tak sa dozvieme nejaké číslo, ktoré asi neovplyvní nič. Možno to číslo dá opäť nejaká múdra agentúra do svojho programu a zistí, že už polovica obyvateľov Slovenska je nakazená vírusom. A asi to tí nakazení aj prežijú. No postrašiť treba. Len mám obavu, že aj keď by som sa vírusu vyhol, moja peňaženka bude už dávno v červených číslach a všetky testy, či pomalé, či rýchle mi budú nanič. Tak si myslím, že by už konečne mali tí hore ponúknuť ľuďom aj nejaké pozitívne správy, ako chcú tých, čo prežijú a robia na tých, čo majú istotu, zachrániť.