josezuna

Máj sa súvisle prepršal do júna. Leje každý deň, leje na celom Slovensku. Povodne sú už aj tam , kde by to ozaj nikto nečakal. Zosúvajú sa kopce a chudáci ľudkovia nemajú kam pred tou vodou vyliezť. Člnov je málo a Noe stále nikde. Zasahuje armáda. Žeby to boli poslovia Noeho? Životy sú zachránené. Holé životy. Aký  život čaká týchto ľudí, keď im voda zničila všetko? V podstate nášho bytia hlúpa otázka, veď čo by dal za život mŕtvy motorkár, zabitý horolezec, obete autobusu, ktorý nedorazil k Jadranu. Morbídne uvažovanie, pohnime sa ďalej. Je predsa leto, je erotiky čas.

´Existuje vôbec Slnko? A ako vyzerá? Aký je to slnečný deň?´, pýtal som sa sám seba. Zákonitá pochopila, že balansujeme na hrane. Bola psychicky v suteréne. Náš vzťah, ktorý sa nijako neposúval, kríza počasia, kríza pracovná, kríza stredného veku,  to všetko ju leptalo ako kyselina. Dávala mi dennodenne pocítiť, že jeden, ak nie základný, zo zdrojov jej depresie je moja existencia.

Lodivod slovenských futbalistov oznámil konečnú nomináciu do Afriky. Kibici na nete ožili ako by ich pokropil živou vodou.

Bože, vodu už nie. Chceme Slnko.

Tak nech už začne aspoň ten futbal. Len dúfam, že kibici sa mýlili. Žijeme v zvláštnej krajine. Všetci na nete sa predbiehajú v analýzach, výbere najideálnejšej zostavy a keď majú ísť na štadión sa zabaviť, uvoľniť svoj marťanský ventil, sedia v zatuchnutej, zafajčenej krčme a kľajú na vysoké vstupné, na neschopného trénera, na lenivých hráčov, na svoje ženy, na ženy susedov, na celý vesmír a sem tam aj nato pivo či borovičku.

Zákonitá sa chce so mnou rozprávať. Dala mi vedieť smskou, aby som, ak môžem, prišiel domov pred večernými správami. Už len to som potreboval v týchto lejavých dňoch. Mal by som sa psychicky dať dokopy. Zavolám Mareka zamiešať kávu. Síce je na tom možno ešte horšie ako ja ale aspoň keď príde domov, môže si v pokoji zrovnať škatuľky v hlave. Nikto sa mu nesnaží nasáčkovať do hlavy a len tak z roztopaše čítať jeho najvlastnejšie ja.

Ešte týždeň. Ešte týždeň do volieb. Ak Slovákov nevie zjednotiť futbal, ba ani hokej, tak politika, a voľby zvlášť, to dokáže s prstom v nose. Zjednotiť v emócii nenávisti, emócii zloby. Národ akoby ani nemal pamäť a ešte aj v tej deravej pamäti to má zle uložené. Vlastne ono sa mu to cez tie diery presýpa pri každom pohybe hlavou a tak sa mu vytvára chaos. A niektorým sa to cez tie diery popresýpa až k ušiam a je po pamäti. Veľká časť národa nemá znalosti, nemá schopnosti, má agresívny, zlobný názor. A média si prídu na svoje. S médiami agentúry na všetko možné. Im zostanú peniaze, nám zostane depresia, rozčarovanie. Peniažky sa len tak hrnú. Dvadsať, tridsaťroční masmediálni komunikátori, s patentom na univerzálny,  správny, jediný, neochvejne neomylný názor oblbujú dvadsaťpäť hodín. Necháme sa prekvapiť.

Sedíme na terase a očumujeme okolité holé nohy. V prvom rade ženské nohy. Mužské nás až tak nefascinujú, možno keby si ch tí mladí kvázi metrosexuáli vyholili, tak snáď áno, lenže mužské nohy začínajú v úplne inej stanici ako ženské, takže radšej čumíme na tie ženské. Predstava stanice je podstatná.

Marek svedomito rozvíja teóriu, že za zväčšenie ženských pŕs v poslednom dvadsaťročí nenesie zodpovednosť wonderbra ale sú v tom banány, ktoré zaviedli do našej stravy komunisti. Banány majú v sebe stopový prvok prejavujúci sa u ženského pokolenia v našom miernom pásme zväčšeným rastom prsníkov. Zaujímavé, že u mužského pokolenia sa to neprejavilo žiadnym zväčšeným rastom.

„Žeby zlyhával náš výskum?“ položil si nahlas otázku Marek.

„Čumíš babám na nohy a kecáš tu teórie o banánoch. Máš snáď špeciálne brýle, čo ti postavia svet na hlavu? Závidím ti, že si svoj vzťah tak razantne rozsekol. Teraz aspoň nemáš v hlave depku ale banány.“

„Mám v hlave pocit prázdnoty a smútku, preto som to zviedol na banány. Chcel som ťa pripraviť na večerný rozhovor s tvojou zákonitou.“

Zákonitá sedí oproti mne. Má v očiach zmes smútku, zlosti, beznádeje. Čaká na moje slová, čaká na spasenie. Nie som spasiteľ. Som človek, som chlap v kríze svojho myslenia. V hlave mám videoslučku, ktorá mi dookola prehráva film o ľahostajnosti. Je to slučka, nemá koniec, nemá začiatok. Za ľahostajnosťou sa skrýva kontajner neriešených stretnutí našich protichodných názorov,  kolapsov našich svetov. Opakujeme stále každý svoju klamlivú pravdu. Takto sa z tej slučky asi nedostaneme. Sme unavení, zákonitá to vzdala, odchádza do ešte stále spoločnej spálne.

Púšťam si telku a bezducho surfujem na nekonečnom kanálovom voliči. Pri blondíne s vyholeným rozkrokom sa zastavím, držím pevne v ruke svoj penis a urobím sa súčasne s cudzou kráskou na obrazovke. Koľko sa nás asi v tejto minúte milovalo naraz s vyholenou blondínou.

Zákonitá sa prehadzuje v našej spálni, ja sa so sebou trápim na gauči a náš  život sa drolí ako polystyrén na stavbe.

Nevyriešili sme nič, videoslučka v hlave beží ďalej.

Prišlo leto. Svieti slnko, teplota sa šplhá k tropickým hodnotám. V Afrike sa začal futbalový tanec. Máme voľby. Jasný program v telke. Voľby a futbal. Občas dozvuky záplav ale leto už nepustí svoje opraty z rúk.

Voľby dopadli a život ide ďalej. Čo sa zmení? A kedy? A zmení sa vôbec niečo? Stále tí istí, len o niečo starší, šedivejší, zvráskavenejší. Ale to nie sú šediny múdrosti, škoda. Jeden relatívne nový s vyholenou hlavou. Má okuliare, snáď nie je mafián. Sľuby, medové motúzy je potrebné odložiť. Najlepšie keby sme všetci zabudli, čo nám sľubovali. Lepší život to nebol. Lepší život bude asi až po smrti.

Dvadsať rokov od sychravého zasneženého novembra. Pani múdra postavila voľby do roly referenda za našu budúcnosť. My sme predsa v tom mrazivom novembri uskutočnili najlepšie a jediné správne referendum nášho života. Prečo to stále niekto vyhrocuje? Sme dvadsať rokov slobodní, žijeme v demokracii o akej sa našim otcom ani nesnívalo, tak prečo stále strašenie a výzva k referendu. Ak si dočasne uzurpuje moc nejaký nenažraný, je to len dočasne. V tomto sa národ posunul ďalej ako sú schopní pochopiť jeho parlamentní zástupcovia. Národ nemá rád nenažraných, všetci chceme prežiť. Národ volí, lebo má možnosť voľby. Ak prehrá politická strana, nie je to prehra jej voliča. Volič je občan s právom voliť.

Ešteže je tu ten futbal a horúce slnko. Aj keď ani ten futbal nezačal najlepšie. Všade počuť len vuvuzely, futbal priemerný a v Afrike je zima.

Som tu sám pri telke. Beží futbal. Zákonitá sa vzdala. Teda len dočasne. Vie, že teraz nemá šancu. Vie, že náš vzťah zamrzol ako naši s Paraguajom. Futbalové výsledky nič moc, život nič moc. Rozhodla sa dovolenkovať bezo mňa. Jej priateľka z mladosti sa odhodlala kúpiť pre obe výhodný lastmoment. Som zlý, neprejavujem ani len záujem kam to bude.

Takže Afrika. Doplo mi, keď zaútočila na moje vysedávanie pri telke. Ona si ide užiť opačný koniec tohto vydrancovaného kontinentu. Veď ona sa prejaví, ženy chcú aby sme sa o ne báli. Ako sa môžeme báť, keď nevieme kde sú? Letia koncom mesiaca. Len aby dovtedy neskrachovali všetky aerolinky a cestovky.

Pri futbale čas ubehol. Mimo futbalu sa mi venoval Marek a náhodilí kumpáni z besedných krúžkov s chladeným pivom. Niekoľkokrát sme odvolali trénera futbalistov. Niekoľkokrát sme vytvorili pravoľavé, ľavopravé, stredové a ešte neviem aké koalície. Naše návrhy však v Bratislave ako vždy bojkotovali a urobili si po svojom. My sme si povedali, veď aj tak nejde o život ale len o skurvené prachy a nechali sme ich v tom ich materialistickom marazme, nech sa trápia aj za nás.

A zrazu čo sa nestalo? My sme vyhrali nad Talianskom. Bomba. Priamo jadrová, akú nemá ani Ahmenidžedád. Očistný blesk. Vystískal som zákonitú, lebo bola poruke. Slzy sa mi rinuli po tvári sťa malému chlapcovi, keď ho prvýkrát prekvapí polúcia. Od toľkej radosti som zákonitú aj s priateľkou v skorých ranných hodinách na konci mesiaca júna odviezol na letisko do hlavného mesta. A doviezol som dcéru zo školy.