josezuna

Milan sa vybral na úrad doručiť papiere. Odovzdať dokumenty, prehodiť pár slov, ak bude koketná úradníčka tak aj viac ako pár. Na úrade sa nezdržal. Nestretol nikoho zaujímavého. Žiadna koketa nereagovala na jeho slová, ani jedna neocenila jeho šarm. Jeho ego zostalo stabilizované. Keď schádzal po schodoch verejnej budovy, stretol neznámu, štíhlu, mladú, asi tridsaťročnú ženu. Pekné stvorenie v sukni nad kolena patrilo na jeho stranu pultu, nie k objektom na koketovanie. Milan ju pozdravil. Bol k tomu vychovaný. Vždy keď stretol ženu, ktorá ho niečím oslovila, dal jej najavo svoj záujem, svoju vnímavosť voči nej. Navyše sa nachádzali obaja v stiesnenom priestore schodiska a blízkosť v akej sa míňali vyžarovala energiu takmer intímneho dotyku.

 To bol Milanov princíp, jeho filozofia.

 Žena sa prekvapene pozrela na Milana a habkajúc mu povedala niečo na odzdravenie. Milan jej nerozumel. Pochopil, že ju jemne vykoľajil a mladou ženou pomykalo ako s vagónom na výhybke. Kráčal ďalej dolu schodišťom. Neobzrel sa. Konal ako profesionál. Čo chcel dosiahnuť,  to dosiahol. Mladá žena zneistela a určite si ho všimla. Na tvári mu jemne presvital spokojný úsmev.

Vo vrecku mu zvonil mobil. Vyšiel z budovy. Na displeji mal neprijatý hovor.

„Ahoj Soni. Ty si mi volala? Mám tu neprijatý hovor s tvojím menom,“ spustil na Vierinu najlepšiu kamarátku.

„Nič, len, že som zazrela tvoje zaparkované auto. Vierka nie je s tebou?“

Milan otázke neporozumel. Veď je pracovný deň. Soňa musela vedieť, že Viera je v práci tak ako on. Čo to dočerta má znamenať. ´Čo ma sledujú?,´ uvažoval a ihneď to i zamietol.

„Nie. Je v práci. Si v meste?“

„Tak prepáč. Mám chvíľku okno v práci. Prechádzala som mestom a zazrela som tvoje auto. Viere sa nedalo dovolať, skúsila som teba.“ Sonin hlas znel úprimne a priateľsky, trochu sklamane.

„Ak máš chvíľku čas, pozývam ťa na kávu,“ Milan okamžite zmenil stratégiu a využil situáciu.

„Môžem a rada. Kde?“

Dohodli sa bleskovo.

„O päť minút som tam.“

Počul Soňu zaštebotať, usmial sa pre seba.

Zbožňoval, ak mal nad ľuďmi prevahu. Robilo mu potešenie diktovať tempo, hral šach s ľudskými osudmi, bol manipulátor. Milan v skutočnosti nevedel hrať šach. A vôbec spoločenské hry, počnúc čertovými obrázkami a končiac pokecom na nete, neboli pre neho. On predvádzal celý život vlastné divadlo s ovládanými bábkami, svojimi podriadenými pešiakmi, podľa ním stanovených pravidiel, ktoré nikdy nepublikoval. V skutočnosti ich prísne tajil. Pri rozhovoroch so svojimi najbližšími kamarátmi im dával meno „Akty dôverné“.

Po pätnástich minútach ležérnej chôdze vstúpil na jednu z mnohých letných terás v centre. Rozhliadol sa, pozdravil čašníčky pri vstupe. Soňu nikde nevidel. Presunul sa k stolu, ktorý bol síce na okraji terasy ale v tieni. Od stola mohol sledovať mikrokozmos terasy umiestnený v makrokozme mesta.

 „Čo vám prinesiem?“ zastavila pri ňom mladá silnejšia čašníčka, podávajúc mu nápojový lístok.

Zobral lístok, “ niekoho čakám, o chvíľu,“ pozeral teraz z opačnej strany mladé dievča. Nápojový lístok odložil bez povšimnutia a nenápadne si prezrel objekty na terase. V túto hodinu sa s ním na terase nenachádzal nikto zaujímavý. Po ulici chodili omnoho zaujímavejšie figúry i figúrky.

Skôr ako stihol zavetriť niečo, čo by ulahodilo jeho zmyslom, stála pri stole Soňa. Odsunul jej stoličku, ktorú jej rafinovane určil, kým meškala. Soňa sa usadila, stoličku jej zasunul. Bol galantný, vedel z ženy urobiť dámu. Jeho vnútro si pripísalo plusový bod.

„Prepáč, že meškám. Vo výklade mali neskutočne pekné tričko“, spustila trochu zadýchaná Soňa.

„Nič sa nedeje Sonička, hlavne, že si sebe urobila radosť“, Milan sa usmial, “ a možno bude mať radosť aj Stano, keď sa mu predvedieš.“

„Nič som ešte nekúpila, nechala som si ho odložiť. Musím ho vyskúšať a bála som sa, že budem meškať viac ako akademických päť minúť.“ Soňa sa šibalsky, žensky usmiala.

Objednali si kávu. Milan chcel ponúknuť Soňu vínom. odmietla. Bola autom.

 „No dobre ale len deci“, nechala sa nakoniec zlomiť. Prelamovanie ženských zábran a ženskej obrany, bola taktiež jedna z obľúbených Milanových spoločenských hier.

Silnejšia čašníčka im priniesla kávu a červené víno.

´Symbolicky,´ rezonovali v Soninej hlave Milanove slová.

Náš manipulátor vedel, že žiadne symbolicky neexistuje. Pár minút obdivných komplimentov, pohladenie po ramenách, chytenie za ruku a Soňa mala odpitú polovicu pohára. Len aby rozptýlila svoju neistú pozíciu v tomto duete.

 Víno jej uvoľnilo myseľ, našťastie nie zábrany.

„Ale Miňko, veď tvoja Viera je takisto pekná baba. Ma tu len tak skúšaš,“ spomenula si na svoju najlepšiu kamarátku.

„Nie. Máš skutočne pekne vypracované nohy. To vidí aj slepý v tej super krátkej minisukni.“ Milan tajne pozoroval jej výstrih aj s peknou čiarkou, ktorá končila v skutočne tip-top tričku. ´Také by pristalo aj jeho Laňke,´ prebleslo mu hlavou. Soňa nepostrehla nebadateľný záchvev vzrušeného muža. Muža, ktorý jej sypal komplimenty, no jeho myseľ sa zároveň kĺzala po inom tele.

Soňa mala otázky smerujúce k Viere. Akoby sa tajný agent snažil dobrovoľne získať od podozrivého nejaké priznanie. Nevedela síce aké by malo byť ale skúšala, napriek alkoholu, ktorý jej jemnulinko otupil zmysly.

Naopak, na Milana to mierne množstvo vína malo úplne opačný účinok. Alkohol mu prečistil všetky procesory, jeho zmysly boli zrazu bezchybne vnímavé. Jeho vnútro opätovne, tak ako pri telefonáte, zachytilo signál.

´Maj sa na pozore,´ mu hovoril jeho šiesty zmysel. Nedal na sebe nič znať. Naďalej hádzal nepreberné množstvo sladkých komplimentov na Soňu.

Ona sa chichotala, až budila záujem okolitých stolov na terase. Prekrížila si nohy. Tie jej vyliezli ešte viac z černej obtiahnutej minisukne. Milan mal jej pevné opálené stehná tak blízko na dotyk. Vzrušovali ho. Nevedel, či to všetko robí Soňa vedome, v rámci špionážnej akcie, alebo je to vplyv vína. 

Vždy keď sa jej podarilo preladiť ich rozhovor na tému jeho šťastia v spolužití s milovanou manželkou, on šikovne preskočil na inú vlnovú frekvenciu. Tak prebrali rôzne témy a nič. Uvedomila si, že v jednom kuse ich pohlcuje čierna diera, ktorú ako hradbu vytvoril okolo seba Milan. Nedozvedela sa žiadne nové informácie. Ako žena však vycítila, že celá táto ich šachová partia slúži na dva účely. Na jednej strane zahmlievala jeho skutočný vzťah k osobe s ktorou žije, na druhej strane nepatrne a samoľúbo odkrývala existenciu žiarivého pozitívneho stvorenia, ktoré silou svojho vpitia do jeho života sa tlačilo na povrch ako huby z lesného machu.

Tu druhú líniu si uvedomila, až keď niekoľkokrát akoby mimochodom zopakoval všednosť, sivosť, nudu života s jej najlepšou priateľkou. Ako na šedom pozadí, ktoré tak skvele vykreslil, sa jej vynorili babské klebety, ktoré sa šírili mestom. Biele žiarivé obrazy vystúpili z jeho podtónu.

Všimla si, že všetky tie lichôtky sú nasmerované na niekoho iného. Bola nad vecou. Kvapka vína opustila mozgové bunky. Ďalej s ním hrala jeho hru. Provokovala ho vedome k ďalším a priamočiarejším odhaleniam. Zrazu to vyzeralo tak jednoducho. Strpela jeho ruku na svojom kolene. Nemykla sa, keď mimovoľne zasiahol rukou jej pevné prsia. Brala svoju úlohu agenta smrteľne vážne. Jej ženskej túžba po overení pravdivosti ohováračiek, ktoré jej domov doniesol už aj Stano, poznala síce hranice ale tu na verejnosti nič nehrozilo. Okolité stoly sa venovali sebe.

Milan je zamilovaný. Vypočítavo zamilovaný  do mladej babuľky. A to je nebezpečné. Pozrela na hodinky.

„Budem už musieť ísť. Som rada, že si ma takto zachránil opustenú v meste,“ povedala žartom.

Milan ju pri lúčení mocne pritisol k sebe. Chcel si overiť, či je skutočne taká pevná. Chcel aspoň na sekundu pocítiť jej prsia na svojom tele. Jemne ju uštipol za zadok. Všetko bolo pravé a zdravé.