josezuna

http://www.youtube.com/watch?v=dh1M2-rWePQ&feature=related

Marta Kubišova, v takejto nádhernej zemi sme žili detstvo. Prepáčte, že ešte stále neviem vložiť priamo to video.

To leto môjho detstva vôbec prinieslo všakovaké nové, pre nás malých neuveriteľné dobrodružné príhody. V jednej drevenej kôlni, stojacej priamo na našej ulici, sa začalo diať niečo podozrivé, napáchnuté nádhernou vôňou terpentínu. Cez škáry drevených lát nebolo dnu nič poriadne vidieť. Vnútri bola tma. Ale tá vôňa farieb zmiešaná s letným topiacim sa asfaltom, nám nedala spať. Jedného rána sme vystriehli, kto do tej kôlne chodí. Boli to mladí ľudia, vysokoškoláci. Aj oni mali prázdniny a uvoľnené mysle. Pripravovali alegorický voz na letný karnevalový sprievod mestom. Ale aký alegorický voz? Bola to pre mňa hotová Kolumbova Santa Mária, o ktorej mi otec s takou obľubou rozprával. Bola omaľovaná na čierno. Nápisy boli žlté a na bokoch, na najvýraznejších plochách boli pestrofarebné kvety. Mala aj sťažeň a miesto pre kapitána. Voda cez ulicu netiekla. Ťahali ju na kolesách. Keď ju vytiahli bola to neskutočná sláva a radosť. Bola to práca a pýcha ich vlastných rúk. Viala na nej vlajka, vyšívaná, viacfarebná. Pre nás malých, ešte nechápavých, to predstavovalo niečo úplne iné ako prvomájový sprievod, ktorý som absolvoval na otcových pleciach. Vôňu terpentínu mám dodnes uloženú hlboko v pamäti. Dlho to bola pre mňa vôňa letného mesta.

 Ten rok sme si ako deti všimli, že nám v triedach vymenili fotografiu, čo visela nad súdružkou učiteľkou. Otec mi vysvetlil, že máme nového prezidenta. Dali tam generála, ktorý sa s Rusmi zaslúžil o oslobodenie počas vojny. O vojne rozprávala hlavne mama. Jej rozprávanie o vybuchnutých granátoch priamo v ich záhrade, o tom ako črepiny zasiahli ju aj starú mamu, boli pre mňa jedno obrovské dobrodružstvo. Mama mala v tento osudový august štyridsať. Jej zážitky z vojny boli ešte veľmi podrobné. Nebol taký nápor balastných informácii ako máme vôkol nás dnes.

 My sme si plietli Svobodu a slobodu. Žili sme v dvojjazyčnom štáte, kde sme úplne samozrejme rozumeli aj hlásateľom a hercom v televízii, ktorí hovorili trochu inak ako mama s otcom, moje sestry, kamaráti, celá ulica.

 A v samoobsluhe na Masaryčke začali predávať nové, veľké rožky. Ľudia ich okamžite pomenovali po súdruhovi Dubčekovi. Nepoznal som ho. Oťko mi doniesol odznak. Pre mňa bol zlatý, zo žltého kovu. Na odznaku bola podobizeň nosatého chlapa. Ten chlap sa volal Alexander Dubček. Hrdo som so svojím zlatým pokladom utekal na ulicu, predviesť sa pred ostatnými deťmi. Bol som pyšný, že ho mám ako prvý. Ale aj tak som nechápal, kto je to ten súdruh Dubček.

 Mesto bolo vyhriate. Dlho do tmy nás mamy nechali užívať si detstvo. Mali sme jeden druhého, naživo v priamom prenose. Žiadny mobil, žiadne sms. Priateľstvo na dotyk, z očí do očí.

No a to by na dnes stačilo.