josezuna

Neviem koľko pamätníkov bloguje, koľko je tu nepamätníkov. Neviem koľkí z vás si pamätajú také niečo, ako bola bakelitová skrinka s potenciometrom (zariadenie na reguláciu hlasitosti), ktorá sa nedala naladiť a vysielala len jeden predladený kanal. Dnes, keď máme plný éter rôznych staníc, plné počítače rádii, ktoré sa predbiehajú o percenta vysielanosti, škoda, že sa nepredbiehajú o nás, si pomaly nevieme predstaviť, že niečo také ako rozhlas po drôte existoval. Bolo to začarované rádio. Malo presne stanovenú dramaturgiu na každý deň. Každý deň vlastne nuda. Občas nejaká pesnička, operná ária, no a inak samé správy, ideológia, propaganda. Ráno bolo „Dobré ráno“ do ôsmej, potom celé doobedie balast socializmu. Od 12. hodiny do pol jednej bol „To je náš rytmus“, kde sa raz za čas vyskytla počúvateľná hudba. Potom až do večera, či do ďaľšieho rána nepočúvateľné ideologické táraniny.

Keď som bol malé dieťa, čo je už skutočne dávno, tak v dobrom ráne ste mohli počuť i takýto slovenský skvost. Všimnite si prosím, okrem úchvatného F.K.V. ten skvelý orchester a aranžmá.

Ako som spomenul na obed vysielali pesničky. Jeden deň slovenské, druhý deň socialistický tábor. Najradšej som mal rumunskú hudbu. Boli to rockové kapely. Maďarské kapely nedávali, asi boli veľmi rockové.

V tejto reláci ste si mohli vypočuť napríklad aj jednu z posledných, ak nie poslednú pieseň slovenskej univerzálnej hudobnej a muzikálovej divy Evy Kostolanyiovej. Jej hlboký hlas na Bratislavskej lýre je spôsobený liečbou vysokého štádia rakoviny.

V piatok večer bola relácia pre mladých „Na modrej vlne“. Aspoň trochu bola iná a dokonca občas, ale skutočne len zriedka, v nej odznela i dobrá hudba. Mám obavu, že až takú dobrú ako sú „Slnečnice“ od skvelých Hammela a Vargu z albumu „Zelená pošta“ nemali odvahu púšťať socialistickí hudobní dramaturgovia.

V sobotu na obed od 13. hodiny išiel z Košíc „Maratón“.  A tu bola občas i svetová hudba. Tak sa na Slovensko dostala napríklad skupina zo Švédska. Mimochodom, film, z ktorého je predmetný klip videl jeden z mojich spolužiakov snáď dvadsťkrát. Je to fajn film. Odporúčam.

Tak si nalaďte nenaladiteľný rozhlas po drôte a spomínajte.