josezuna

„Bože, Soni, som ešte stále roztrasená. Dnešok ma tak vyľakal. Ešte aj deti sú mimo,“ začala Viera unaveným skľúčeným hlasom.

„A už si im volala?“

„Nie. Všetko bolo tak rýchlo. Ale Milan …“

„Čo? Čo Milan?“ vyhŕklo naľakaným tónom zo Soni.

„Bude v poriadku. Aspoň doktor mi tak tvrdil. To auto ..“

„To auto, že je na šrot,“ predbehla Vieru. „Hrozné správy sa šírili celé poobedie. Stanovi v jednom kuse bzučal telefón.“

„Auto to vraj neprežilo. To mi povedala aj policajtka v špitáli. Ale Milan ma len otras mozgu a zlomenú nohu. Bude v poriadku. Spal, keď som bola pri ňom.“

 Viera pozerala do záhrady, kým rozprávala. Akoby až teraz dopadol ten balvan dnešnej udalosti na jej plecia. Tlačil ju k zemi. Nevládala. Sŕkala horúcu kávu. Soňa ju objala okolo pliec. Rozplakala sa.

„Vieš, Vierča, ak chceš, môžeš spať u nás, Stano určite nebude proti.“

„Nie. To nie. Radšej by som… Či by si nešla so mnou ku nám.“

Vo Vierinom hlase bolo cítiť úpenlivú prosbu.

Soňa odišla do domu po mobil. Keď sa vrátila, Viera sa prechádzala bosá po trávniku. Zbierala prvé kvapky večernej rosy.

„Volala som Stanovi. Že to prežije. Že bude spať s tým francúzskym vínom, čo si doniesla.“

Obe sa usmiali nad predstavou Stana v objatí s burgundským.

 O pár chvíľ už sedeli vo Vierinom aute. Cestou preberali ženské témy. Soňa nechala hovoriť Vieru. Netrápila ju Milanom.

 Urobili si pohodlie na terase. Bol príjemný letný večer. Otvorili si fľašku vína. Spomínali. Smiali sa. Najviac času v ich debate zabrali deti. Milan bol spomenutý len občas.

Deti oboch sa dostali do veku, keď sa prvý krát v živote musia rozhodnúť o niečom dôležitom. Mali z toho trochu strach, trochu sa tešili z ich výsledkov. Vedeli, že v krátkej dobe opustia útočisko domova.

Viera sa rozhodla, že deťom zavolá až ráno. Nebude ich teraz na noc zaťažovať zlými správami. Veď v konečnom dôsledku, Milan žije. Má len zlomenú nohu, mozog mu pracuje. A auto sa vyrieši. Auto, auto, auto. Čo je na ňom také dôležité. Už aj jej mozog zaradil tú čiernu oceľovú opachu na úroveň človeka.

Viera si stále viac a viac uvedomovala, že onedlho budú v tomto kvetinovom dome, ako s obľubou hovoril Milan, sami dvaja. Teraz cez prázdniny majú vlastne nácvik. Keby Soňa nesedela teraz vedľa nej, tak ani ona by nesedela na tejto voňavej terase. Išla by spať k mame. Sama to tu nevydrží. V poslednej dobe to každé ráno prízvukovala Milanovi, nech sa ponáhľa domov. Urobia si pekný večer len pre seba. Na prstoch jednej ruky vie spočítať, koľko krát sa mu to podarilo. Stále sa vyhovára na prácu, na pracovné stretnutia, na cestovanie. Má mu vôbec veriť? Ak klame, čo potom?

 „Vidím Veľký voz,“ vyhŕkla do ticha Soňa.

Viera sa prebrala zo svojich čiernych úvah. Na čiernej oblohe žiaril Milanov autiak v plnej kráse.

„Mám strach, Soni. Strach zo samoty. Deti sú veľké, Milan sa neustále kdesi túla.“

„Prestaň. To čo ťa napadlo. Zato, že si teraz užívajú prázdniny a Milan leží v špitáli, nemusíš ty, klesať na duchu. Asi ti už nenalejem,“ spustila prísne so šibalským úsmevom Soňa.

„Keď ja ti neviem. Skoro každý večer tohto leta tu trávim sama.“

 Viera spustila dlhý monológ, ktorý v nej kvasil celé mesiace. Nemala ho kedy a komu vyrozprávať. Milan bol chladný alebo mimo. Matka všetko vypovedané obrátila ešte proti nej. Pred otcom mala rešpekt. O jej manželstve s Milanom pochyboval od samého počiatku.  A s najlepšou kamarátkou, Soňou je prvý krát po dlhej dobe osamote.

 Rozprávala dlho do letnej noci, plnej hviezd a cvrkotu svrčkov. Ako deti vyrástli. Strácajú sa ku priateľom, priateľkám. Ako sa jej nechcú zdôveriť. Boja sa? Hanbia sa? Nechcú klamať? Považujú ju za nemodernú. Potrebujú peniaze, veci. Nepotrebujú jej rady, reči. Už len čaká, kedy sa jeden z nich preriekne a povie, že sú to kecy.  Sú z nej podráždené. Milan si ich kupuje. A to naštrbuje jej vzťah s nimi ešte viac. Tak by chcela, aby občas zavolali. Aby sa posťažovali. Nech si poplačú na jej ramene. Táto terasa, gril, leto, priam volajú po rodinných stretnutiach, oslavách. Všetko je inak. A Milanovi sa to zdá všetko normálne. Jemu volajú. Potrebujú peniaze, ktoré im ona rozhodne nemieni dávať len tak, bez dôvodu, bez zásluhy. Je to ich rozmar.

Ale, mami, veď to dnes vo všetkých rodinách tak funguje. Milan len prikývne. V duchu sa určite škodoradostne smeje. Nie, nesmiem byť zaujatá, domýšľavá.

A do toho všetkého sa vkráda stále silnejšie podozrenie, že Milan niekoho má. Nikdy nebol takýto odporný, chladný, zádrapčivý, samoľúby ako v poslednej dobe.

Soňa jej občas kontrovala, sem tam pritakala. Väčšinu času mlčala. Deti občas trápia aj ju. Hlavne staršia Ninka. Budúci rok končí gymnázium a stále nevie, čo ďalej. No, Ninka, by vedela, len ona zatiaľ nesúhlasí. A Stano je kategoricky proti. Chcela by sa stať modelkou, pretŕčať sa na verejnosti. Šimon je ešte dieťa. Aspoň on sa vie pritúliť, keď so Stanom to je také akési rozpačité.

 Mesačný svit sa rozlieval po záhrade. Keby mali osemnásť, vedeli by si to jeho svetlo vychutnať v plnej miere. Bozky v mesačnom svetle, vzrušenie z dotykov, pohľady zamilovanosti. Ony sú však už niekde úplne inde. Dnes večer zostal len mesiac a spomienky. A blízkosť spriaznenej duše.

 „Ten mesiac nás utrápi. Ešte aj on prilieva do mojej čaše smútku.“

„Moc si to berieš, Vieri. Určite sú aj pekné chvíle. Deti sú už také. Keď sú malé, sú to malí závisláci. Keď začnú vnímať svet z inej výšky, zrazu im prekážame, sme nemoderní. No a ja si myslím, že oni sa časom opäť vrátia.“

„Soni, veď mňa to prejde. To len dnes na mňa všetko spadlo. Ja viem, že láska venovaná deťom sa vráti. Len neviem či je ešte láska medzi mnou a Miňom.“

 Soňa si pripomenula dnešné stretnutie s Milanom. Nevedela, či má o ňom povedať Viere. Nie, radšej dnes nejdem prilievať do čaše smútku, ako povedala Viera. Každý máme svoje trápenie i radosti. Len tej radosti, akoby vo Vierinom živote ubúdalo, čím viac pribúda trápenia. Ako jej mám pomôcť, keď ani seba neviem poriadne pozitívne naštartovať. Keď ani v mojej posteli nehorí vášeň.

 „Skurvený život,“ vystrelilo z Viery. Bolo to oslobodzujúce.

„No pozrime, ako pekne si vybila zlobu,“ Soňa sa usmievala.

Usmievala sa aj Viera. Objali sa. Smiali sa na mesiac, smiali sa zo života. Veď nikto neumrel.

„Poďme spať. Som unavená. Zajtra budem musieť vybaviť kopu vecí.“ Viera ustlala Soni v hosťovskej.

Nemohla spať ani jedna. Obom behali myšlienky v spomienkach, v hľadaní chýb. Kde to všetko začalo troskotať.

Nakoniec ležali obe v hosťovskej a rozprávali sa až do rána. Očista duše. Z Viery vyprchal smútok a Soňa sa chichotala, keď jej Viera líčila svoje zoznámenie s Milanom. Do izby si pomedzi žalúzie kliesnilo cestu slnko.

„Bude nádherný jasný deň,“ skonštatovala Soňa, stojac pri okne a pozorujúc príchod nového dňa.