josezuna

Chvíľu mráz,  chvíľu odmäk  a opäť mráz. Sneh, metelica, zamračený pohľad oblohy.  Farby ustúpili bielej a čiernej a nekonečnému množstvu odtieňov šedej.  Pestrosť sme precedili cez husté sito zaujatosti a svet okolo nás sa zmenil na čierno biely. Čierno biely ako televízor Carmen z čias komunizmu. Čierny, tmavý, sťa záhrobný, odumierajúci svet kapitalizmu a svetlý, slnkom zaliaty svet socializmu, komunizmu. Kto nekráčal  s komunizmom, bol zradca, treba ho odstaviť, umlčať .  Dve farby, ktoré vlastne ani farbami nie sú. Rozdelili nás. Len v televízore z nich dokázali vytvoriť celý jednotný vesmír.

 Modrá vláda nahradila červenú. Televízor je farebný.  Svet je naoko pestrý. Dve farby sa nie a nie zmiešať. Dať nám zbrane, tak sa postrieľame.  Za modrých, za červených. Za ich klamstvá, za ich pravdu. Kde zostala naša pravda? Vo volebnej urne, pochovaná na cintoríne lepšej budúcnosti.  Hádame sa, prieme sa, bijeme sa do pŕs. Za koho? Za zradcov pri válovoch. Za šašov v parlamente. Za zlodejov  bez majetku, čo skrývajú sa za národ.  A oni si zasvinené ruky umyli v našej nemohúcnosti. V našich hádkach. V parlamentnom bufete si potykali. Hrkli do seba vodku a posmelení v svojich dresoch, hrajú komédiu pre plebs. Oni nebojujú proti sebe. Bojujú za čo najväčší kus válova pre seba.

 Červení a modrí. Akí sme my tu dole? My, čo nemáme imunitu, ani ich platy, výhody, nakradnuté pre niekoľko generácii. My, čo z rozpočtu chápeme akurát toľko, že Jano, Miki, Robo, Rišo, Iva to prežijú. A ak boh dá a vesmírna sila to podporí, tak s odretými ušami, plní zlosti a depresie možno aj my.