josezuna

sedeli sme na múriku, hompáľajúc nohami

ako malé deti čítali sme listy pod nami

ten miluje tú a tá zas tamtoho

iba starý dub tu nemá nikoho

odišli mu dávne lásky, stratili sa milenci

slnko láme svoje lúče v vyhodenom kredenci

pamätá si vášeň, stony, ba aj slzy rozchodu

ona milovala, on mal radšej pohodu

vietor listy pozametá do kúta

jeden mladík na lavičke svojej milej hrkúta

jeho ruky pod jej blúzkou

driapu sa hor cestou úzkou

za pár rokov  možno svoji

ak ich vášeň, snáď aj láska, nevyhorí

koniec listy oznámia nám farebné

možno šťastný, veď sa k sebe túlia  nesmierne

ak tu sedieť nebudeme, nevadí

starý dub to zaznamená, všetky scény v poradí

a vždy takto na jeseň

listy s vetrom premenia sa na pieseň