josezuna

Niekedy krátko po revolúcii som v televízii zhliadol jeden z dobročinných koncertov, ktoré v tej dobe boli na západe v móde. Zaujali ma dve skvelé speváčky, ktoré v relatívne chladnom počasí otvorenej arény naživo predviedli svoje skvelé hlasivky. Jedna sa volá Annie Lenox a tá druhá, žiaľ už nie je medzi nami. Dnes ráno som zapol PC a správa v čierno-bielom prevedení ma mierne šokovala. Mierne preto, že sa dala asi očakávať. Druhá, Whitney Houston,  už spieva anjelom. Jej boj s drogami, s démonmi všedného života sa skončil. Zostalo po nej množstvo skvelých piesni, ktoré v jej prevedení ožili. Musí sa stretnúť skvelé hudba, text a interpret, aby sme si uvedomili, že sú veci medzi nebom a zemou, ktoré božsky fungujú. A tak bude pre mňa vždy jej hlas nadpozemský, úžasný. Už len preto, že z obyčajnej, či všednej country piesne vyčarila klenot.  Klenot, ktorý si vypočujem vždy znova a znova, aby som si uvedomil ľudskú genialitu. Aby som aj ja zatúžil po láske.