josezuna

Kedysi spieval jeden, v tej dobe celkom talentovaný chlapec z východu, že lenivý august. Veru je lenivý. Oponu z mrakov nezodvihne a nezodvihne. Slnko si drieme v kúte schované. Za oponou leto uteká a pred oponou život beží.

Je to neuveriteľné čo všetko už máme v tomto miernom pásme. Najnovšie polárnu žiaru. Však som ani zaspať nemohol. Ale videl som iba ak solárne žiarovky, polárna žiara sa ukryla za oponu mrakov. Ale účinky musela mať. Nielenže ja som nemohol spať, ešte aj obyčajní ľudia z marsu sa správali akosi neobyčajne. Ale ich holohlavý tatko ich upokojil. Aby ich presvedčil, že aj on je len obyčajný človek porušil všetky protokoly a správal sa ako obyčajný trtko s balónikom. Neviete kto je to trtko? Ani môj word, nič si z toho nerobte. Trtko je možno marťan a tam vraj word ani protokol nemajú.

No a čierna vdova požiadala v  skorumpovanom a prehnitom zbore o dôveru. Aký paradox?! O dôveru! Vo volenom zbore, kde sedí ukážková vzorka všetkých možných ľudských nerestí, či nedôveryhodných parazitov? No a ich predseda je trtko. Našťastie, že na Slovensku je to úplne ináč.

Dcéra mi oznámila, že tieto prázdniny sa jej nepodarilo zohnať nijakú brigádu, ktorá by docenila jej výnimočné schopnosti. Mala sa hlásiť do parlamentu, tam by ju ocenili. Neviem síce, ktoré konkrétne myslela ale ak myslela to večné nakupovanie nových a nových handričiek, šminiek a topánok, tak to s tou brigádou bude ťažké. Chcel som sa dohodnúť, že nech urobí brigádu doma. Pozrela na mňa takým hororovým pohľadom, že ak by zapojila aj dolby digitál svojich hlasiviek, určite si cvrknem, možno aj horšie. Stačil pohľad a som vyliečený z hlúpych a naivných nápadov. Ale aspoň slipy zostali suché.

Vzal som zákonitú na kávu. Nech v pokoji porozpráva ako bolo na dovolenke. Nech aspoň teoreticky prevychováme našu neprevychovateľnú dcéru. Nech si užijeme letnú kávu so zmrzlinou na terase.

„Dobre že si tej čašníčke nevliezol do výstrihu. Si jak nadržaný rotvailer. Nemám ti utrieť slinky?!“

„To patrilo mne? Sme si predsa prišli užiť kávu.“

„Som nevedela, že nosí kávu vo výstrihu. Či čo si tam také nové a objavné spozoroval. Jaj, teba zaujali mladé kozičky.“

„Prestaň! Vieš, že ma zaujímajú len tvoje.“

„Nepovedz. A prečo sa im keď môžeš, nevenuješ? Nečumíš mi na ne. Pekného slovká im nevenuješ“, pokračovala v cynickom útoku zákonitá.

„Zabrzdi! Čo sa deje? Nikam sa nepozerám, len do tvojich nasrdených očí. Veď sa už usmej. Je leto.“

Chytil som zákonitú pod stolom za koleno. Opálená pokožka bola jemná, hladká, príjemne vzrušujúca. Sálalo z nej slnko stredomoria. Stlačil som správny gombík. Reakcia bola okamžitá. Útok sa zastavil.

„Dám si kapučíno a vanilkovú s čokoládou.“

Kývol som na čašníčku a objednal dve kávy a zmrzlinu. Periférne, nepozorovane ako pes, aby som nerozdráždil zákonitú som ešte raz nakukol do výstrihu mladej dievčiny. ´Určite ešte aj dnes jedáva banány´, prebleslo mi hlavou.

Čašníčka odcupitala.

Pošteklil som jemne nechtami zákonitú na vnútornej strane stehna. Môj malíček bol v šoku. Zistil, že dáma vedľa mňa nielen že nemá pančucháče, nemá ani kúsok akéhokoľvek prúžku, ktorý by nahradil nohavičky.

Moja vlastná žena ma dostala do pomykova takto na verejnosti. Akosi sa oteplilo. Neovládam protokol.

V Anglicku začali s vianočným predajom. Teraz v auguste. Niečo mi na tom nesedí. Žeby som mal halucinácie? Ale z čoho? Asi z tej polárnej žiary. Svet beží ako besná líška pred lovcami. Hokejová legenda, keď už máme zimu v auguste, sa muchľuje s novou čiernou priateľkou. Už asi pomstil manželku, zničil lekárov a tá čierna priateľka je asi odmena od jeho zosnulej z onoho sveta. No a najlepšie na tom je to, že vlastne táto hokejová legenda svojimi krúžkami dostala do parlamentu opitého miliardára a neukojenú učiteľku. Ale má silu tá polárna žiara. Všetko mi v hlave pomotala.

„Ťa tu čakám, ako keby mala prísť nejaká vyvinutá sedemnástka.“

Marek sa obul do môjho meškania. Sŕkal studenú kávu. Bol v očakávaní. Do telefónu som mu stihol oznámiť, že som včera zažil šok s vlastnou manželkou.

„Nebudeš mi veriť priateľ môj verný ale život je jedno veľké šokovisko.“

„ČOOO?“

„No že je vôkol nás samy šok.“

„A myslíš, že by sme mohli používať aj výraz šukovisko?“

„To akože od ľubozvučného šukať? No a jeden a jeden šuk je šukovisko?“

Marek súhlasne pokýval hlavou. Bol spokojný ako sofistikovane obohacujeme materinský jazyk.

Obsluhoval čašník. Usmiaty mladý chalan. Vypili sme kávu, zaplatili a premiestnili sme sa na inú terasu.

Niekam kde jedávajú banány.