josezuna

Správy plné tragédii. Zvesti plné krvi. Ľudskej krvi, smrti, dokrčených plechov, strachu, vrážd, lúpeží. Nereagujem. Nepozerám. Zákonitá sa rozhorčuje na gauči. Počujem len šumenie jej komentárov. Hlas kopíruje sínusoidu hlasitosti.

„To snáď ani nie je možné. No poď sa pozrieť,“ počujem rozhorčené pozvanie do divadla s negatívnym predstavením.

Prisadám si s predstieraným záujmom. Nič krvavé nevidím, žiadne ladné krivky hodné chlapského záujmu, žiadny akčák nehrozí.

„Ty poznáš voľajakého Varehu?“ spustí na mňa akoby som poznal každého, koho ukazujú v televízii.

„Nič mi to nehovorí. A čo? Vystrieľal snáď nejakú ďalšiu neprispôsobivú komunitu? Alebo sa do neho zaľúbila Šeherezáda a príde za ním na Slovensko? Tak nech príde teraz, keď vyupratujú hlavné mesto celej gubernie i tej šalenej.“

„Prestaň. Si predstav, že obral tento vyrabovaný štát o dvadsaťdeväť miliónov evri cez DPH.“

„Šikovný to chlapec. A to sa mu ako podarilo? Však nech poradí.“

„Už neporadí. Už sedí. Tak jednu firmu mal na zber lykožrúta a druhú na jeho kremáciu. A odpočty sa len tak hrnuli. Darebák jeden.“

„Ale srdiečko. Je to vari zakázané? Nie je, tak čo sa čertíš. Či tebe vadí, že nevlastníš krematórium? Veď to je opäť len jedno divadlo pre nás obyčajných, aby sme sa nepýtali na tých čo túto republiku rozkrádajú permanentne a ešte sa pri tom aj striedajú. Raz Vlado, inokedy Ivan, potom chlapci okolo Róberta a tak furt dookola. A nejaký Vareha, niežeby som sa ho zastával, si to odskáče. Ako svojho času Fruni.“

Zákonitá na mňa pozerá s pootvorenými ústočkami. Je zo mňa v šoku, ako som bol ja keď som ráno šiel natankovať a benzín sa šplhal cez poctivých štyridsať korún. Teda pardon, jedno euro a štyridsať centov.

„Čo to miešaš za koktejl nezmyslov?“ jej prižmúrené obočie neveští nič dobre. Sex nebol včera, nebude asi ani dnes.

„Akých nezmyslov? Tie predsa púšťa, ako panic spermie, predseda parlamentu. Jeden za druhým. Najprv prirovnal Barrosa k marx-leninistovi a potom prišiel s plánom B a návratom ku korune. A aby toho nebolo málo, tak európsku úniu nazval čistým socializmom. Našťastie nie špinavým, ani reálnym, lebo ten sme zažili. Ale čistý nezažil nikto, tak mu nikto ani neprotirečil. Vareha je proti nemu len taký nedonosenec z hniezda záchrany.“

Pozerá na mňa a nebadane skúma, či nie som pod vplyvom psychotropných látok, alebo som nebodaj vylogal zvyšok borovičky od Vianoc, ktorá sa usadila na dne našej chladničky ako posledná prvá pomoc v prípade samovražednej depresie niektorého z nás dvoch. Deti nerátam, Tie depresiu nemajú. Majú len otrčenú dlaň, prázdne vrecká a kopu reči ako sa neoplatí pracovať.

Je zaskočená ako tí mladí, ktorých práve vyťahujú aj s autom z akejsi priehrady pri Handlovej. Určite boli v šoku, keď sa pred nimi objavila vodná hladina. Už sú len číslom v štatistike mŕtvych, ktorá každý víkend nezmyselne narastá. A policajný prezident, ktorý má logiku uzamknutú v nedobytnom trezore, nám zdôvodňuje, že tieto zbytočné úmrtia sa znížia, ak policajti vyberú ešte viac pokút za neprimeranú rýchlosť, či zlé parkovanie.

„Ako môže vôbec niekto, kto nevie povedať dve súvislé vety, nežiadam zmysluplné, riadiť bezpečnosť a ochranu v tomto štáte,“ zákonitá pozerá s rozčarovaním v tvári na mňa.

„To ti ja veru nezodpoviem. Podobne ako Jano Slota nikdy nezodpovie, odkiaľ prišiel k takému majetku.“

Takmer tridsať ľudí niekto udal, že svoj majetok nadobudli nezákonne. Sú medzi nimi i Vlado, Jano či Ivan. Oni sú však hráči iného kalibru, či inej výkonnostnej úrovne, ako ten jednoduchý podvodník Vareha. Ich chráni imunita a naša ničím neospravedlniteľná, či nevysvetliteľná tolerancia.

„Kam ideš, keď sa s tebou rozprávam?“ zákonitá je už trochu nabrúsená, že neustále zľahčujem tému.

„Hneď moja. Sekunda a som naspäť.“ Počujem, že niečo pre seba mrmle. Asi sa naťahuje s obrazovkou.

„To čo ťa napadlo?“ pozerá na poháriky na stole, z ktorých sa šíri vôňa vianočnej borovičky.

„Len aby nevytuchla,“ dvíham pohár na prípitok. Žiaden ma ale z týchto Jóbových zvestí a primitívnych klamstiev nenapadá. Jedine ak: „Na zabudnutie!“

Fľašku sme dopili, správy vypli. Išli sme riešiť svet do našej spálne. V borovičke asi bolo nejaké afrodiziakum, ktoré prebralo k životu vášeň. Ešte šťastie, že fľaša nebola plná, lebo by sme sa nevyspali a všetkého moc škodí. I sexu so zákonitou.

Dni trhajú listy z kalendára na mojom pracovnom stole. Vo vzduchu sa občas objaví vôňa jari. Vôňa, ktorá prebúdza hormóny, vyzlieka ženy, odhaľuje ich nohy, ktoré nás chlapov tak príjemne vzrušujú. Konečne sme sa dočkali. Jeden deň sa mestom mihli maturantky. Výskyt krátkych sukní a štíhlych nôh bol až životu nebezpečný.

Sedíme s Marekom v kaviarni pri okne a sledujeme ten úžasný pohyb života na druhej strane sklenej bariéry. Oteplilo sa. Mestom plynú húfy modeliek. Volíme tajne miss. Nikdy sa nezhodneme, len parciálne.

„Vidíš tamten zadok?“ Marek mi nenapadne ukazuje na mladú ženu, ktorá sa pristavila pri barovom pulte a niečo rieši s obsluhou.

„Aký zadok? Snáď ženu, babuľku. Ako môžeš takto?“

„Ako takto? Veď hovorím normálne, že má pekný zadok, že by som ho chcel držať v dlaniach a len tak si užívať.“

„Ako môžeš takto myslieť, keď v Maďarsku sú pred krachom. Som počul, že už po dvoch mesiacoch dosiahli osemdesiat jeden percent plánovaného deficitu. Ale musím uznať, že zadok má fakt fajnový.“

„Tak preto tá ofenzíva okolo novej ústavy. Aby všetci zabudli na ekonomiku. Podľa toho, čo som čítal, tak im asi preplo a chcú sa vrátiť o sto rokov. Kvalitné sci-fi vymyslel Viktor Veľký O. Bože pozri ako tým zadkom krúti. Myslíš, že chodí do fitka?“

„To čo ťa napadlo? By si s ňou chcel cvičiť, či čo?“ pozerám vyjavene na Mareka, ktorému asi začnú tiecť sliny, jak rotvajlerovi nad miskou s kvalitným žrádlom.

„Je to síce pohyb ale od cvičenia to má nesmierne ďaleko. A nie je to ani práca, je to radostný pohyb pre potešenie tela i mysle. Ja len, že či ho má pevný, bez tej celulitídy, či ako sa tá pliaga volá. Už odchádza. Škoda. Akýsi sa cítim vykoľajený.“

„A tvoja jašterička ho má aký? Pevný? Bez?“ robím prieskum.

„Joj, to ona ho má tiež nádherný. Ja som len chcel porovnať. Vlastne sa utvrdiť, možno stvrdnúť, že to, čo mám doma je naj. Tak rukolapne som myslel. Čo nechytíš pevne do dlaní, to akoby ani neexistovalo.“

Japonsko zasiahlo zemetrasenie. Ničivé. Extrémne silné. Zem sa pohla, platne posunuli. More sa rozkolísalo ako voda v sklenej mise a ničivé tsunami dokonalo, čo zemetrasenie načalo. Tisíce nezvestných, tisíce mŕtvych, tisíce bez strechy nad hlavou. Desivé obrázky bezmocných, utekajúcich. Autá plávajú ako drevené autíčka na pieskovisku, ktoré zasiahla letná prietrž. Domy padajú sťa zápalkové škatuľky. Všetko snaženie človeka sa poddalo prírodným živlom. Horí jadrová elektráreň vo Fukušime. Národ, ktorý na vlastnej koži zažil ničivú silu jadra čelí katastrofe, ktorá môže zničiť všetko živé. Všetko živé vo vzduchu, na súši i v oceáne. A naša zem je taká malá. Taká bezmocná. Čo bude ak tu nebude človek? Bude to ešte živá planéta? Japonci bojujú. Sú odhodlaní jadro zvládnuť. Za akú cenu? Čo je to ľudský život?

Policajti v Čechách našli telo nezvestnej Aničky. Vrah ju znásilnil a škrtil. Čo za netvora ublíži takému krehkému dieťaťu? Je to vôbec človek? Aký trest bude v rovnováhe so smrťou blonďavého usmiateho dievčatka? Žiaden. Život sa nedá vážiť. Vrah sa obesil v cele. Je koniec smutného príbehu. Žiaden happyend.

Sedím v kaviarni a dumám. Marek mešká. Moje oči behajú po titulkoch.

Náboženstvu hrozí v deviatich štátoch zánik. Jedným je aj Česko. Odľahlo mi. Slovensko sa nespomína. Ako by aj mohlo. Slovensko má predsa svoju cestu. Katolícku. Tak sa rozhodli katolícki kňazi namiesto omše čítať výzvu veriacim, aby zaškrtli príslušnosť ku katolíckej cirkvi v prichádzajúcom sčítaní. Nie viera v boha je podstatná. Podstatná je cirkev a jej finančné, či majetkové nároky.

V Jordánsku našli knihy raných kresťanov. Kto vie, či aj oni boli katolíci, či evanjelici. A boli vôbec? Čo ak je to podvrh? Čo ak sa ľudstvo mýli?

Čo ak Fukušima vybuchne?