josezuna

Viere už tretíkrát volalo voľajaké podivné, neznáme číslo.

Od rána bola rozladená Nevedela. Nevedela čo sa deje s Milanom, čo sa odohráva v jeho vnútri, prečo ju tak trápi. Čo je slepý? Správal sa k nej naďalej pekne. Ale ten chlad, ktorý cítila za jeho pretvárkou ju ničil. Cítila ako jeho ľahostajnosť prebúdza zlých duchov jej utlmenej choroby. No a ráno si pripadala ako platená kurva v ich manželskej posteli. Vystriekal sa, čosi povrchne bez citu jej zamrmlal pri uchu a utiekol do sprchy.

Žiadna neha, žiadne prepáč, žiadny cit.

To číslo opätovne rozozvučalo telefón s jej obľúbenou skladbou ´I´m your manˇ. Už tomu temer neverila ale pesnička sa jej naďalej páčila. Veď ešte aj zvonenie na jej mobile je len jej a Milanove.

„Haló?“ chladne prehovorila do mobilu.

„Pani Marková?“

Sekundu onemela. Hlas nepoznala. Bol strohý, neprítomný. Žiadna účasť. Nič prívetivé. Premkla ju obava. Celý deň bol tým ránom poznačený. Asi to nebolo len dnešné ráno. Dnešné ráno bol pocit vane plnej ľadu. Jej telo sa ponorilo medzi ľadové kocky, Milan na ňu pozeral. Nepodal jej ruku, nezohrial slovom, urobil sa pohľadom na jej telo v ľadovej vani. Zbabelec. Pokrytec. Prečo? 

„Prečo mi voláte? Prepáčte.. Áno, Marková. Kto volá?“

Jej mozog sa nevedel sústrediť. Bola rozladená, nepríjemná.

„Váš manžel je Milan Marko bytom Uhlisko 34?“

„Áno. Prečo? Kto volá?“ hrča strachu sa jej prehnala okolo srdca a tlačila sa do hrdla. Roztriasla sa. Čo za ženu to je? Veď sa zrútim už len z toho jej tónu.

„Tak čo sa stalo?“ vyšlo z nej piskľavým hlasom do ktorého sa vpili obavy a silou parného valca ju tlačili k zemi.

„Mohli by ste sa dostaviť do Nemocnice Samaritániek na traumatologické oddelenie?“ Odmeraný ženský hlas plnil svoju povinnosť.

„ČO? Kam? Prečo? Čo sa mu stalo? Chcem to vedieť a hneď! Tak čo sa stalo, Kristepane. Odpovedzte!“ vystrelilo z nej ako z guľometu.

„Váš manžel mal dnes poobede nehodu. V jeho mobile sme našli vaše číslo. Nedalo sa vám skôr dovolať, nebrala ste telefón.“

 Bože, no ešte ma obviní. Viera sa pokúsila sústrediť svoje myšlienky do triezvej úvahy. Nedarilo sa jej. Myšlienky jej utekali ako kolesá pustené hravými deťmi z kopca. Každá na inú stranu. 

 „Ste tam? Prídete? Nemám na starosti len vás.“ Hlas bol zlostný.

„Prídem. Idem,“ nevládala už ďalej počúvať ten neosobný chladný robotický hlas.

„Ak prídete do dvadsať minút tak vás počkám. Potrebujem sa s vami dohodnúť na zápisnici.“

Viera cítila, že to bol rozkaz.

„Áno prídem. Počkajte ma.“

 Sedela v ich spoločnej spálni. V zrkadle pred sebou mala vynervovanú vystrašenú ženu. Ešte krok a prekročí hranicu krízy stredného veku.  Slzy sa jej drali do kútikov očí. Neplakala. Pocit chladu z ľadovej vane z rána sa zmiešal s obrovským kvádrom strachom. Padol do vane a bol z toho guláš ľadového strachu.

„Mám ísť okamžite do nemocnice,“ opakovala si pre seba.  

„Do nemocnice znamená, že žije. A ešte aj deti sú mimo, kruci, kruci, kruci,“ opakovala zlostne. Strach ju roztriasol. Spustili sa jej slzy. Milimeter jej mozgu začal pracovať. Narýchlo na sebe natiahla džínsy, trblietavé tričko, na nohy lodičky. Vlasy prešla kefou, tvár prešla tampónom. Inokedy by jej to trvalo celú večnosť, ako sa vždy srdil Milan, teraz to bol okamih. Podvedomé úkony ju aspoň trochu upokojili.

Pár sekúnd a sedela v svojom autíčku. Jej priateľ, jej spovedník. Oslobodil ju od Milana. Ako dobre, že ho presvedčila, že aj ona potrebuje svoje vlastné auto.

´Len pokoj.  Sústrediť sa na cestu. Žije. Idem do nemocnice. Nikto nespomenul márnicu.´ Vydýchla si zhlboka, uľavilo sa jej.

Zaparkovala svojho Kaškiho, ako mu dôverne hovorila. Pozrela do zrkadielka na slnečnej clone. Uistila sa, že môže medzi ľudí. Na tvári bolo vidno obavy. Slzy vyprchali cestou. Ešte raz použila tampón a vyrazila za hlasom z telefónu.

Nie. Zle. Vyrazila za Milanom. Veď mal nehodu a ona je jeho manželka.