Koniec sveta nás obišiel. Posledný víkend roku konca a oslávime koniec roka. Zároveň si pripomenieme, že je to už dvadsať rokov od posledného spoločného Silvestra, ktorý sme slávili v jednom štáte s českým národom.
Dvadsať rokov ubehlo ako voda v Dunaji. Dvadsať rokov, ktoré budú naše deti určite hodnotiť inak ako my, ktorí sme zažili aj spoločný štát, dokonca aj socializmus. Keď o nás silní rozhodli, že štát rozdelia bez nás, bez akéhokoľvek referenda, bol to určite úder pod pás, s ktorým veľká časť z nás nerátala. Stalo sa. Na Silvester roku 1992 sa moc nepamätám. A Nový rok som asi tiež neslávil na námestí, ba ani nový štát som nevítal s nadšením. Celé to bolo akosi prirýchle a cítil som, že mlyny silných nás melú na beztvarú manipulovateľnú hmotu, ktorá bola a asi dodnes je v akejsi letargii. Novovzniknutý štát si privlastnili, tí ktorí ho svojvoľne vyhlásili a my ostatní – štatisti, sme boli dobrí akurát tak ako krovie, ktoré len nemo stálo a krylo lúpež storočia. Kto nesúhlasil s Mečiarom a jeho rozkrádačskou partiou, akoby nebol človekom. Demokracia, ktorá sa mala ešte len budovať, dostala poriadne kopance a trvalo to veru poriadne dlho, kým sa podarilo prelomiť moc jedného človeka. No krivdy a zlodejstvá sa nepodarilo napraviť dodnes. Je zrejmé, že súčasné finančné špičky Slovenska už vtedy participovali na megalúpeži.
Prišli roky miernejšie, no kradlo sa ďalej, len sa to robilo na inej úrovni a tí hore sa tvárili, že majú záujem aj na demokracii. Síce pokrivenej ale oproti predošlému obdobiu, to bola predsa len pozitívna zmena. Volili sme menšie zlo, žili sme v menšom zle, ekonomika sa stabilizovala, ba začali nás volať ekonomickým tigrom. Čas lieči a postupne zahojil i rany, ktoré spôsobilo roztrhnutie spoločného štátu. Dohnali sme susedov, v niečom dokonca predbehli, len ten vzťah k demokracii, zákonnosti, úctu k ústave sme akosi nemali snahu riešiť. Nebola politická vôľa. A v tom menšom zle, akoby sme stratili ostražitosť. Viezli sme sa v rozbehnutom ekonomickom vlaku a morálku, etiku, spravodlivosť, úctu k obyčajnému človeku sme nechali na chladnom nástupišti napospas divej zveri ukrytej v rúchu sladkých sľubov. Rozmach ekonomiky umožnil nebývalý rozlet nezávislých médií, ktoré však sú založené na reklame a tie v snahe čo po najväčšej publicite dokonalé zvalcovali akúkoľvek snahu po morálke, etike. Na program sa dostala ľudská hlúposť, trblietavý úspech nahradil autoritu rozumu. Ani sme sa nestihli brániť. Média, peniaze nás valcujú a my len stojíme v nemom úžase, že toto sme predsa nechceli.
Dnes je svet v kríze. Sme súčasťou tohto sveta. Koniec nenastal. Je našou povinnosťou bojovať. Sme v samostatnom štáte. Vyhovárať sa nemôžeme. Žiadny starší brat za nás nerozhodne. Naučili sme sa samostatnosti. Škola života nás ženie nevídaným tempom. Je na nás, akým smerom sa tento mladý štát bude ďalej uberať. Či sa stane domovom pre naše deti, naše vnúčatá. Či budú ochotné sa vrátiť domov a urobiť tu poriadok. Alebo im bude milší cudzí svet, ktorý im poskytne prácu a finančné istoty. Zatiaľ to tak nevyzerá, že by sa chceli vrátiť. Možno už ten budúci rok ukáže nové možnosti, nové perspektívy, záleží na nás všetkých. Ak sa my dole budeme hádať medzi sebou, tí hore sa môžu pokojne smiať. Oni majú platy z našich daní a rozhodujú bez priamej ekonomickej zodpovednosti. Akýkoľvek výsledok ich rozhodnutí, nemá vplyv na ich príjmy, na ich budúcnosť. Ešte stále akoby ten mladý štát patril im a nie nám všetkým. Skúsme sa zastaviť, zamyslieť. Pre dobro našich detí, našich vnúčat. Veď ten nechcený štát patrí nám všetkým. Bez nás by neexistoval, sme jeho súčasťou.
určite vezmem bicykel a prídem na ...
Nuž áno, samostatní sme boli len ...
Keď ty nevieš, tak musíš z niečoho ...
Veru, tých zlodejov, čo sa zmocnili ...
myslíš, že Slováci vedia rozmýšľať?... ...
Celá debata | RSS tejto debaty