josezuna

Asi to tak život priniesol, múdri hovoria, že osud, vyskytol som sa v Budapešti. Len tak akoby náhodou. Na konci horúceho leta, ktoré podľa klimatológov je len predzvesťou toho, čo čaká naše deti a vnúčatá. Už teraz ich ľutujem, len mám obavy, že to už nezmením. Síce triedim odpad a energiou neplytvám, dokonca sa už len sprchujem, lebo kúpeľ by zožral litre vody, ktoré skvelé poslúžia utečencom, ktorí zahltili našu krásnu starú Európu.
Vybral som sa do mesta, o ktorom mnohí hovoria, no moji rodní, ho asi až tak v láske nemajú. Je 21. storočie, žijeme v otvorenom svete, tak čoho sa báť? Nebojím sa, teším sa, že sa nadýcham niečoho, čo som len letmo zažil ako študent a teraz mi je tento svet absolútne otvorený, prístupný.
Sedíme v aute a smerujeme k hranici, ktorá už hranicou nie je. Nana je nervózna. neviem prečo, keď ona ešte aj ten jazyk, ktorý sa ani jazykom nazvať nedá, ovláda. Asi cíti zodpovednosť. To som si len tak teraz vymyslel. Lebo ja skutočne neviem, prečo je nervózna. Chytám ju za štíhle nohy, no jej nervozita nepoľavuje, asi je v tom iná zrada.
Sme na území , ktoré by sa možno rado naďalej nazývalo Uhorsko, no tok času nezastavíš a sme len v Maďarsku. A navigácia spoločne s Nanou ma doviedli priamo do srdca pulzujúceho mesta, kde sa ubytovávame a kde takmer ničomu nerozumiem. Teda rozumiem reči tela, teda tomu, čo sa mi snaží naznačiť Nana. Verím, že odolám a pôjdeme za kultúrou, či pamiatkami. Neodolal som. Asi to bude v tom, že ona ovláda tú prečudesnú reč a ja ovládam reč tela. Tak …
Som nový človek, plný života a energie. Sme sa s Nanou nabili. Aké jednoduché, stačí priložiť správne kontakty a všetko funguje, dokonca aj v mojom veku. Vyrážame do ulíc. Horúčava je neznesiteľná. Našťastie aj tu čapujú pivo. Dokonca sa dá piť a mladík pri akomsi mixážnom pulte púšťa celkom dobrú muziku. Ľudia sa drmú v rytme a mne sa tu páči. Pozerám na tú najsvätejšiu baziliku v tomto meste a rozmýšľam, ako mohli povýšiť nejakého Štefana nad Krista. Asi nerozumiem ich jazyku. Nana ma upokojuje a hovorí, že tam bola zlá energia. Aj ju to hnalo niekam von. No čo už, ideme k tej nádhernej rieke, plnej energie z majestátnych Álp. Dunaj si plynie. Páry sa držia za ruky, občas sa dotknú jazykmi, nie sťa had, len tak jemne, s citom a vnímajú tú energiu, ktorá sa vlní v skrotených brehoch.
Stojíme pri topánkach, ktoré skáču do tej veľrieky. Sú aj takí, čo to jednoducho vzdajú. My sa fotíme, fotím svoju nohu, ako adepta na umiestnenie. Nie. Teraz chcem žiť. Chcem poznávať toto mesto, históriu a tajné zákutia kriviek mojej Nany. Ideme mojou obľúbenou štvrťou, kde sa secesia rozhodla ukázať , že aj v Uhorsku sa to dá. Fontána. Nie taká, ako v Ríme, no hravá a plná pozitívnej energie. Aj to je Budapešť.
Sedíme v jednoduchom bare na rohu ulíc v židovskej štvrti. Nana si dáva so mnou silné čierne pivo.
„Spokojná?“
„Ja nevládzem. Som myslela, že len taký jednoduchý výlet a ty ma trápiš po celej Budapešti.“
„Len Pešti, Anjelik, Budu ani ja ešte moc nepoznám. Ale si to dala a celkom v pohode.“
„Ja ráno nevstanem, nikam nejdem.“
„Ráno to dáme. A toľko nádherných vecí nás ešte čaká v tomto úžasnom meste. Len nemboj, bude ešte teplejšie. A možno sa tie mladé Maďarky úplne vyzlečú, to ešte len bude čoromoro.“
„Čo si povedal? Aké vyzlečú? Aké Maďarky? Oči im vyškriabem, ukáž ktorá? “
„Som len srandoval. Jasné, že tvoja ritka je ta naj,“ chytám Nanu pod stolom za tie jej štíhle stehná, aby sa upokojila. Ona sa upokojila, ja som vzrušený, ani na záchod vypustiť kvapalinu nemôžem.
Ideme na hotel.
Je nádherné, ešte stále augustové ráno. Ideme pešo mestom. Dýcha prebdenou nocou. Blížime sa k môjmu vysnívanému cieľu. Židovská synagóga. Máme chvíľu čas, kým otvoria pokladne. Toto so mal sľúbene, len sa to neuskutočnilo. No prišla Nana a povedala, poďme. Tak som tu a kochám sa tou krásou, presýtenou pozitívnou energiou židovských modlitieb. Nana trénuje ten prečudesný jazyk. Je sebaistá , som i ja. Sa mi to neskutočne páči. Neviem o čom s tými ľuďmi hovorí, no mne sa zdá, že všetkému rozumiem. Rozumiem Nane. Úžasne miesto. Mal by som napísať Šimonovi do Jeruzaléma. Nana ma v tom utvrdzuje. Napíšem.
Ideme do Budy. Je neznesiteľné peklo. Schody na hradný kopec idú zalesneným parkom. Sme na posvätnom mieste. Uvedomujem si, že to vlastne Maďari majú veľmi ťažké. Nič nie je pôvodne. Svoje dejiny, svoje dedičstvo budujú vždy až dodatočne. V rámci Rakúsko-Uhorska neboli ničím. Tak majú pseudohrad, pseudobaziliku, pseudodejiny. Nie, nie je mi ich ľúto. Len začínam chápať, že by strašne chceli, no dejinná pravda nepustí.
Dávame si maďarskú kuchyňu. A na jedálnom lístku majú dokonca bryndzové halušky. Halušky som si nedal, okúsil som kvalitný perkelt, nesklamal. A pivo bolo pitné. Cena za obed pre dvoch určite lepšia ako v Prahe, či Bratislave.
Nana je spokojná, čítam jej to z tváre. Nebráni sa mojim dotykom, ba ani bozkom. Má v sebe kus maďarskej temperamentnej krvi. A s „jazykom“ nemá absolútne žiadny problém. Tým pádom sa cítim ako ryba vo vode. Ideme hradným vrchom a len tak pre seba pozorujeme. Svet, ľudí, je to pohoda. Je skvelé zažiť toto mesto.
Nohy vymáčané vo fontáne nás nesú naspäť do Pešti. Zastavíme sa v našom bare na rohu na skvelé maďarské pivo. Okolo nás sa motajú mladé študentky z celého sveta. Asi bude začiatok školského roka. Nana mi objasňuje, že v Budapešti študujú mladí ľudia z celého sveta, z prestížnych dôvodov. Sú tu kvalitné školy. A čo sa týka vzhľadu, aj kvalitné študentky. Štíhle nohy, hlboké dekolty , ma privádzajú do varu. Platím a ťahám Nanu na hotel. Ona je tá najlepšia študentka.
Je ďalšie horúce augustové ráno. Ideme sa kúpať. Kráčame nádherným bulvárom ku kúpeľom Szechényi. Nana si v rámci tréningu vyskúša dialóg s renderorseg pred tureckým zastupiteľstvom. Ide jej to. Policajt ožil a vysvetľuje, to, čo je zrejmé z obrovskej tabule pred nami. Prejdeme honosným námestím, cez zelený park a vstupujeme do Szechenyi Furdo. Som očarený secesnými mozaikami. Nana zisťuje detaily. Nerozumiem. Jej rozumiem, to mi stačí. Kúpeme sa, len tak sedíme a pozorujeme ľudí. Je nádherný deň. Dievča za nami spí po nočnom fláme celý deň. Asi si to užíva. Nie je čierna, nie je biela. Je ako mesto, v ktorom si užíva svoje študentské časy. Lúčime sa. Viem, že sa ti určite ešte prídem vykúpať. Vyskúšame metro. Funguje. Dávam si marha perkelt za pár drobných. Je skvelý. Posledné pivo v našom rožnom bare. Hotel, milovanie, Nana je mokrá ako fontána na námestí. A tryská.
Je ráno. Ideme domov. Zastávka v nákupnom centre. Fastfoody. Tu sa určite vrátime. Také doma nemáme. V kaviarni stretávame Slovákov. Za pultom aj pred pultom.

Začínam veriť, že sme tu kedysi hovorili svojím jazykom a všetci nám rozumeli.