josezuna

´Zavretá v tejto klietke´, Iva zívla a zistila, že jej oči behajú po riadkoch pred ňou ale nevnímajú. ´Dám si kávu´, pomyslela si. Rozkývala hlavu, pretiahla chrbát, prelomila prsty až jej zapraskali. Natiahla svoje dlhé nohy, zobrala kanvicu a zabehla si po vodu.

„Tak už viem čo je chvíľa. Dobrý deň.“

Pred zamknutými dverami jej klietky stál štíhly muž. Odhadovala mu štyridsaťpäť. ´Viac asi nemá´, pomyslela si pre seba.

„Dobrý deň. Bola som si po vodu. Hneď vám otvorím.“

„Pokojne. Nikam sa neponáhľam. Neprišiel som si nič požičať, nič vrátiť.“

„Áno?“ prekvapene vyhŕklo z Ivy.

„A o čo vás teda sem doviedlo?“ preriekla takmer bezočivo.

Muž sa pousmial. Vrásky pri očiach prezrádzali, že sa blíži k Abrahámovmu veku.

Iva ukončila školu celkom úspešne. Nič moc, stredná škola. Mamka povedala, že to takému peknému dievčaťu ako je ona stačí. Nevie ako to myslela, nikdy sa podrobnosti nepýtala. Bolo to pomaly jediné pozitívne vyjadrenie mamky na jej adresu, čo si Iva pamätala. Vzťah s mamkou bol taký zvláštny, ako zvykla Iva hovorievať svojím najlepším kamarátkam. Nechcela použiť slovo chladný. Nevedela, prečo sa mamka správa tak, ako sa správa. Rozhovory s mamkou boli od detstva stručné a príkazové. Sestra Oľga bola u mamky vždy na prvom mieste. Ju mamka predhadzovala ako vzorový príklad pre Ivu. Iva nikdy nechápala prečo. V čom bola Oľga lepšia? Oľga bola staršia, poslušnejšia. Tak hovorila mamka.

„Ty si hluchá, nevďačná, neposlušná,“ vravievala mamka s obľubou na jej adresu.

Vlastne bola aj rada, že stačila stredná škola. Aj tak si nevedela predstaviť v čom by pokračovala. A načo pokračovať? Budem mať dvadsať, vydám sa za svojho princa, porodím mu deti. On bude šťastný. Ja budem šťastná, že sa môžem o nich starať a budeme si žiť svoj obyčajne neobyčajný život.

Tatko, to bolo niečo úplne iné. Ten miloval svoju Ivušku nadovšetko. Kým bola malá, brával ju do mesta na prechádzky, na preliezky, na kolotoče, len aby sa mohol pochváliť svojím dlhonohým kozliatkom, z ktorého časom vyrástlo štíhle vysoké dievčisko. Ale tak jej hovoril len keď boli osamote. Pred cudzími, pred mamkou, pred Oľgou, bola jeho Ivuška. 

Tatko sa pýtal, či nechce ísť ďalej do škôl. Bolo to asi len formálne, aby sa necítila ukrivdená voči Oľge. Tatko túžil po vnukovi a vedel, že akákoľvek škola jeho dcér všetko časovo posunie. A on od mladosti túžil po chlapovi, ktorého naučí bicyklovať, vyrábať gumipušky, strieľať na vrabce. Už Oľgine rozhodnutie ísť študovať ho zarazilo, aj keď to na sebe nedal znať.  Iva to vycítila. Bol to jej tatko. Spájalo ich zvláštne duchovné puto, napriek tomu, že nikdy neboli spojení pupočnou šnúrou.

Našla si teda robotu. Najskôr jednu, potom druhú, potom tretiu, a tak to striedala. Jej stredná škola neuľahčovala hľadanie. Doba sa rýchlo menila. Všetci chceli manažérov, asistentov, hovorcov, maklérov. Najlepšie s dvomi svetovými jazykmi. A na všetko aby bol papier.

Večer, keď jej bolo ťažko, sa pritúlila k tatkovi. Nie, neplakala. Chcela len cítiť to miesto, kde sa mohla zastaviť, usporiadať si rozmetané myšlienky. Budem sa učiť jazyky, urobím si kurz, možno začnem diaľkovo školu. Tak uvažovala a ukladala rozhodnutia do jednotlivých šuplíkov  svojho vnútorného sveta. Bežne z toľkého ukladania  od únavy zaspala.

Ďalší deň sa opäť schytil víchor života a všetky šuplíky rozmetal.

No a keď nepomohla tatkova hruď, hodili jej záchranné lano kamarátky. Oslavy menín, narodenín, piatky, sviatky. Najlepšie boli piatkové žúrky. Tešila sa ako malé decko. Všetky disko kluby, tanečné parkety v meste, tiché kaviarne, hlučné bary, všetky sa tešili na ich divoké jazdy. Jazdy plné chichotu, tanca, krátkych vzplanutí, dlhých bozkov, narážok a niekedy i nárazov až to zabolelo.

Čas plynul. Voda v rieke odplavila zopár šuplíkov a rozhodnutí. Princa nestretla. Stretla zopár Jankov, Jožkov, ktorí chceli okúsiť jej mladé telo. Nechceli sa viazať na jej dušu. To nechcela ani ona. Svoje srdce strážila. Tatko jej dal mnoho pre život ale v princoch sa nevyznal. Doba sa menila ešte rýchlejšie. Mamka sledovala s nevôľou jej jazdy s priateľkami. Večne ju vyčkávala na stoličke v kuchyni, aby ju pucovala, vypočúvala ako na polícii. Tak radšej prespala u kamarátky. Časom, keď  sa matka presvedčila, že žiadny vážny vzťah nehrozí a dievča neotehotnie z ducha svätého ani žiadnym iným pričinením, stoličku v kuchyni zasunula pod stôl a šla spať. Iva si aj tak svoj zvyk prespať u kamarátky zachovala.

Nájsť prácu, ktorá by ju aspoň trochu uspokojovala bolo stále náročnejšie. Tak vystriedala všetky druhy predavačiek, prácu v sklade i mimo skladu, prácu na dohodu i prácu bez dohody.

Kamarátka Lena jej našla prácu v tejto klietke. Pod zemou bez okien. Doobeda je tu taký pokoj, že už prečítala skoro všetky romány z červenej knižnice. Niekedy sa jej zdajú také živé sny o tom, ako hlavný hrdina z románu vystúpi priamo pred ňu, predstaví sa, jemne jej pobozká ruku a začne sa jej vyznávať ako ju už dlho hľadá. No a nenašiel ju doteraz len preto, lebo v takejto klietke pod zemou ho v 21. storočí ani nenapadlo hľadať. Ale teraz to všetko zmení. Vyvedie ju na vzduch, na slnko, kľakne si pred ňou a požiada ju, či by si vedela predstaviť život s ním. Že on ju miluje a chce s ňou splodiť čierneho chlapčeka a blonďavé dievčatko.

„Vy“, odpovedal na Ivinu otázku cudzí chlap.

„Urobím kávu aj vám?“

„S vami si dám. Ak máte dostatok vody“, jemne sa usmial. V očiach mal niečo šibalské. Niečo nečitateľné.  Mala z neho zrazu rešpekt. Miešal sa v nej pocit nádeje a nedôvery. Tie jeho oči. To jeho vystupovanie. Bola zmätená. Zmätok chcela ukryť do sebavedomého vystupovania. Veľmi sa jej nedarilo. ´Ešte sa mi ruky roztrasuˇ, pomyslela si, keď sa jej podarilo prevrhnúť šálku.

„A.. a ako ste to myslel, že ja?“ ´Bože snáď nebudem koktať´, jej vnútorné myšlienky sa ju snažili upokojiť.

„Nooo tak ako som povedal“, pokračoval záhadným tónom cudzí chlap.

´Snáď by sa mi mohol aspoň predstaviť´, Iva sa snažila nabrať odvahu.

„Prepáčte, volám sa Milan Marko. MM, len nie som taký pekný.“

´To čo tým chcel povedať? Aké MM? Je to voľajaký čudák. Či mi vôbec pravdu hovorí?´

“ Iveta Kraspová“, podala mu ruku a pozrela do tých jeho záhadných očí.