josezuna

Tak ako začalo, tak aj skončilo. Vlastne sa nič neskončilo, všetko pokračuje ďalej. Celý máj v stodole raj, chladno a dážď. Začal a skončil jeden mesiac v kalendári. Tridsaťjeden koloniek zaplnených viac či menej banalitami obyčajného ľudského bytia. Ľudské bytie nie je banalita, ľudské bytie je vesmírny duch.

Už zase som prebdel celú noc vedľa svojej zákonitej. Nevedel som, či sme už prekročili hranicu konca, konečný limit nenávisti. Cítil som len chlad, necítil som odpor. Koľká noc? Koľko nocí je potrebných k dosiahnutiu konca? A podľa čoho spoznám, že sme dosiahli hranicu, že sme ju prekročili, že niet návratu. Čo nás čaká za hranicou? Nové prísľuby? Rozčarovanie? Smútok? Láska? Možno guláš pocitov. V lepšom prípade kráčanie po úzkom lane do hmiel na druhej strane priepasti.

Po Veľkej noci vybuchla sopka nevysloviteľného a nezapamätateľného mena na Islande. Eyjafjallajökull je názov ľadovca, na ktorom slávna sopka odštartovala Sodomu a Gomoru. Keby som bol Islanďan asi by mi jej názov problém nerobil, som však Slovák, problém mám. Po Veľkej noci, teda v polovici mesiaca bláznov,  vychŕlila islandská sopka mega kopu bláznivého prachu. Ten prach zablokoval lietadlá nad celou Európou a ľudia si pomaly začali uvedomovať svoju bezmocnosť. Asi som to prehnal, vôbec to nebolo pomaly, vôbec to nebola bezmocnosť a zatiaľ si neuvedomovali vôbec nič. Akurát nemohli lietať, tak nadávali na leteckú dopravu, na islandskú sopku, na bláznivú prírodu, na seriózne neserióznu leteckú dopravu.

Bol som zablokovaný v svojom bludnom kruhu, v svojom osobnom živote. Moje city k zákonitej, môj rozum,  pokryl sopečný prach. Slnko zdravého úsudku sa nevedelo predrať cez častice poletujúce všade vôkol mňa. Boli to častice nabité negatívnou energiou. Príroda však za tento stav neniesla žiadnu zodpovednosť. Na koho zvalím zodpovednosť za priepasť, ktorá sa objavila v našom spoločnom živote. Hľadanie v sopečnom prachu bude únavné. Už cítim akúsi únavu na tele aj na vzduchu.

Ešteže sa Európa dohodla po pol roku  od zistenia podvodov v ekonomike Grécka, že podvodníkom pomôže. Tiež asi bláznovstvo. Požičať niekomu, kto sedí s plným bruchom doma pred televízorom, nohy v teple, popíja vínečko, zajedá olivami a keď vyjde z domu tak štrajkuje, že sa svojich výhod nevzdá, to môžu asi len blázni. Teda celá naša staručká Európa. Ale konečne som pochopil čo je bankové tajomstvo. Požičať podvodníkovi a ešte to aj obhájiť.

Klamal som. Klamal som už dlhšie svojej zákonitej, klamal som sebe, klamal som celému svetu. ´A prečo by som neklamal?´, pýtal som sa sám seba. Klamú moji priatelia, klamú moji nepriatelia, klamú politici, klamú analytici, klamú média. ´Aký význam má vlastne pravda?´ Začarovaný kruh klamstiev. Krach. Skôr či neskôr.

Aby sme si v Európe nemysleli, že sme pred plotom, ktorý ohraničuje koniec sveta, sami, vybuchla v Mexickom zálive ropná plošina. A ropa tečie, vyteká, ničí, devastuje, zabíja. A Amerika bojuje, vymýšľa, financuje záchranu. Najnovšie už aj vyšetruje. Všetko márne. Čierne zlato víťazí, človek píli konár a píli. Z vody sme vzišli, vodu zahltí ropa a my sa budeme rúhať životu až kým nás nezachránia mimozemšťania. Len či naše signály pochopia a priletia včas? My by sme ich aj tak asi zostrelili ako neželaných votrelcov.

Môj priateľ Marek sa odsťahoval od ženy a deti. Nabíjačka s romantickým menom Julka mu dala ultimátum. Ultimátum s Marekom nepohlo, tak Julka zavolala Marekovej milujúcej manželke. Žaneta, tak sa volala milujúca voda živá, najskôr skoro skolabovala, chvíľu vyšetrovala,  potom konala ako v americkom filme. Vzala najmenší kufor, ktorý mali doma. Nahádzala do neho všetky dve Marekove kravaty a vyložila kufor pred dvere. Marek zobral kufor a pílil konár pod sebou ešte razantnejšie. Ak doteraz pílil ručne, tak teraz použil pílu motorovú. Julka mu pomáhala a brúsila zuby na píle.

A do toho všetkého prišiel dážď. Pršalo ako v biblii. Vody vystúpili z brehov, vstúpili bez pozvania do ľudských príbytkov. Ničili všetko čo sa im postavilo do cesty. Meteorológovia to pripisovali sopke z Islandu. Studený máj v stodole raj sa zmenil na mesiac rekordných zrážok. V stodole plávali minuloročné spomienky. V rieke plávali autá, kde bola cesta bola rieka. Kde bol potok bol zrazu veľtok a šiel z neho strach. Noe sa kdesi zdržal, záchrana v nedohľadne. Archa sa asi tiež potopila v mexickej ropnej škvrne.

Prevrátil  som list v kalendári. Bol máj lásky čas. ´Akej lásky? Čiej lásky?´, pýtal som sám seba. Voda smútku, osamotenia, straty časti svojho ja sa na mňa valila každý deň. Vlny zlosti mojej zákonitej mi odplavili pokoj zo života. Rekordné zrážky pokorili limit môjho spolužitia so zákonitou. Moje klamstvá skrachovali, podpílil som si konár svojej istej budúcnosti. Ropná škvrna nášho úradne potvrdeného spolužitia dosiahla katastrofické rozmery.

Je jún. Za oknom leje. Ropa ďalej vyteká.

Krachujúce Grécko dostalo darom čas. Nikto nevie ako ten čas premení na niečo pozitívne.

Nikto nevie či sa negatívne častice z islandskej sopky vzdajú pozitívnej energii prichádzajúceho leta. Nikto nevie aká katastrofa nás čaká za obzorom.

Pijem s Marekom štvrtú rundu. Barmanke narástli prsia. Napriek dažďu, ktorý klope na parapet okna pri ktorom sedíme sa nám do duše rozlieva klamlivé hrejivé teplo. Nie je to leto. A budeme piť, kým barmanke nepraskne podprsenka. Kým to teplo v nás nespáli všetky ropné škvrny v našich dušiach.