josezuna

Mal som päť rokov, keď mal v Amerike premiéru film Doktor Živago. Moje staršie sestry šaleli, nechápal som. Vystrihovali si počerného fúzatého chlapa a lepili do zošita. Film o voľajakom doktorovi. To bolo moje prvé stretnutie s Doktorom Živagom. Ako čas bežal, na film som zabudol. Občas som zazrel v časopise peknú blondínu Julie Christie, ktorú označovali za najhoršie oblečenú  herečku v Hollywoode. Mne sa na obrázku páčila. Veď mňa v tom mladom veku aj tak handry nezaujímali. Ja som dychtil po jej duši. Na gymnáziu som sa dopočul, že súčasťou ruskej literatúry je aj nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Boris Pasternak. Ako povinné čítanie sme ho nemali a v knižnici ho tiež nemali. Tak som tú novelu neprečítal. Aj keď musím priznať, že má vždy priťahovala, veď bola zakázaná a zakázané ovocie najviac chutí.

Po revolúcii sa všetko, čo socialistická cenzúra nepovoľovala, stálo dostupným. Hektická doba zahnala Doktora Živaga až kdesi do kútika môjho mozgu. Ale osud zariadil, že som sa k filmu predsa len dostal. Ležal som doma po úraze a tak som doháňal svoj kultúrny deficit. Medzi prachom zapadnutými DVD som objavil perlu. Skutočnú klasickú filmovú perlu. Žiarivý životom pretkaný film. Oscarovú verziu s Omarom Sharifom, Julie Christie a Geraldine Chaplinovou v hlavných úlohách. Tri hodiny som sedel ako prikovaný a pozeral na ten úžasný filmový koncert. Plne som konečne pochopil svoje sestry. Film o ľudskej túžbe po šťastí, túžbe milovať a byť milovaný. Obraz krutého sveta, ktorý nedovoľuje naplniť naše sny, ktorý chce zničiť naše city, človeka v nás. Bolo mi nádherne clivo, keď Doktor Živago skončil svoju púť.

Preto odporúčam dnes večer na ČT2 o 21. hodine Doktora Živaga.