josezuna

Ako systém občas trucuje. Že v Bratislave je asi najdrahšie parkovanie na letisku. A cesta autom môže byť príjemná.

Sťa správny Slovák kupujem v dostatočnom predstihu prijateľnú letenku u nízkonákladovej leteckej spoločnosti z Írska a teším sa mesiac dopredu na výlet do srdca Európy. Neponáhľam sa začekovať , však to urobím cez net, žiaden problém, žiaden stres, žijeme v modernej dobe. Dni plynú, mesiac s mesiacom sa stretol. Tri dni pred odletom sa prihlásim na stránku leteckej spoločnosti a div sa svete, môj check-in hlási: „An Error Occurred. Try Again.“  A tak skúšam do úmoru, skúša syn, priatelia, no nedarí sa.  Vzdávam to. Rozladený tlačím správu z monitora a balím kufor. Prinajhoršom doplatím na letisku „smiešnych“ šesťdesiat euro, čo je viac ako cena spiatočnej letenky a spravím si klasický check-in.  Na letisku som však milo prekvapený. Môj problém je vraj bežná záležitosť, systém občas trucuje a teraz si vybral mňa. Nedoplácam nič, ospravedlnenie za chybu systému si meliem sám pre seba popod fúzy.  Svet je rýchly, chladný a na slušnosť asi nezostáva čas.

Po necelej hodinke a pol letu pristáva plný Boeing na letisku v Charleroi, ktoré je vzdialené zhruba päťdesiat kilometrov od Bruselu. Letiskový terminál je plošne zrovnateľný s novým v Bratislave. Je tu však jeden malý rozdiel. Kým v našom hlavnom meste je clivo a letov zopár, na letisku, ktoré slúži ako druhé pre Brusel, je živo, lety sa striedajú jeden za druhým. Stále niekto odlieta, niekto sa vracia, niekto prestupuje. Hala je plná cestujúcich s neodmysliteľnými príručnými kufríkmi na kolieskach, ktorých obsah je ešte stále vďaka terorizmu prísne obmedzený, čo pre mňa znamená, že sa nebudem holiť a šampón použijem svojej polovičky, ktorá je dlhodobo v Belgicku.  Dve štýlové belgické reštaurácie ponúkajú jednoduché občerstvenie. Z cenníka je okamžite jasné, že život na Slovensku je „neskutočne lacný“.  Najlacnejšia, no kvalitná káva stojí „len“ dvepäťdesiat a tretinkové belgické pivo „bezvýznamných“ tri a pol eura. Počas čakania okúsim horkú kávu s penou, ktorá je skvelá. Pred letiskom sú tri parkingy, ktoré sú odstupňované podľa doby trvania parkovania. A vtedy zisťujem, že hoci pivo je drahé, parkovanie je s naším hlavným mestom neporovnateľné. Asi máme najdrahšie parkovanie na letisku v celej Európe.  Nemáme cestovať na letisko autom, však máme „lacné“ taxíky.  

Cesta do Bruselu plynie v pohode. Diaľnica je pokojná, nikto sa nepreteká a vodiči s evidenčným číslom s písmenami BA, BL zostali našťastie doma. Nestretáme žiadne policajné hliadky, nijaké zamaskované radary, policajti sú tu asi na iné veci ako na pokuty a buzeráciu. Popri diaľnici je len zeleň. Košaté stromy, ktoré sú dennodenne kropené dažďom hnaným od Severného mora plnia funkciu zvukových bariér, upokojujú svojou zelenou farbou a vnášajú do premávky harmóniu. Reklamné bilboardy, ktoré lemujú naše cesty a diaľnicu sú tu neznámym pojmom. Neviem prečo sme dopustili zahltiť našu krajinu, náš život, reklamným smogom.  Opúšťame diaľnicu a vstupujeme na predmestie hlavného mesta Európy. Cesty na predmestí sú rôznej kvality. Niekedy sa mi dokonca zdá, že aj Belgičania sa od nás niečomu priučili. Parkovanie v okolí hotela je bezplatné, len to chce trochu trpezlivosti. Po viacerých dňoch nadobúdam presvedčenie, že je jednoduchšie zaparkovať v Anderlechte, ako na slovenskom sídlisku.

Rýchlo sa ubytovať a poďme do centra nasávať vôňu čokolády, ochutnať svetové pivo, možno i wafle dáme. Oči sa popasú na úžasnej architektúre, či čipkách. O tom na budúce.