Otvoreným oknom prúdi do unavenej spálne opojný letný vzduch. Ako ľahká a príjemná droga roztancuje mozgové bunky. Spánok sa snaží umŕtviť rozšantené podvedomie. Je to boj na okraji priepasti. Občas sa mi podarí zhupnúť sa dole, no vždy niečia čarovná ruka schmatne moje vlasy a ako pierko stúpam naspäť na hranu. Ten okamih voľného pádu je však dostatočne živý, aby mi zimomriavky pokryli celé telo. Okamih som stál bosou nohou na čepeli britvy a cítil obrovskú prázdnotu vesmíru. Pustota bola deprimujúca. Napodiv mi z nohy nevyteká žiadna krv. Prejdem dlaňou po ostrí. Strasie ma. Nič sa však nedeje. Len nekonečný vesmír. Klesám odnikiaľ nikam. Som dávno za hranou. Môj mozog kapituloval. Všetko racionálne zomrelo v neovládateľných kŕčoch pripomínajúcich orgazmus.
Na recepcii obrovskej budovy pripomínajúcej americký film sa pýtam na cestu k výťahom. Uniformovaný jedinec bez očí, bez nosa, bez tváre, s čiapkou a čiernymi kučeravými vlasmi mi pokynie rukou, ktorá je snáď ako závora na železničnom priecestí. Obzriem sa za seba. Je tam len tma s jedným malým svetielkom. Vkročím do suda plného čierno čierneho téru. Som v úzkom tuneli. Nechápem kto projektoval takúto nezmyselnú budovu. Cítim úzkosť. Cesta späť nejestvuje. Potím sa. Odrazu stojím pred dverami do výťahu. Dvere sa rozletia a oslepujúce svetlo ma pichá až kdesi v sietnici. Kabínka je prázdna. Stláčam najvyššie poschodie. Sú tam vlastne len dva gombíky. NP a NP. podľa polohy som usúdil, že jeden je najvyššie a druhý najnižšie podlažie. Pohýnam sa nahor. Kdesi z diaľky sa mi tlačí do uši príjemná hudba. Na zrkadle umiestnenom na jednej zo stien sa prehráva abstraktný videoklip plný kvetín, motýľov a lúčnych vôní. Tu skladbu predsa poznám. Len si neviem spomenúť. Som podráždený, že si nepamätám tak jednoduchú pieseň. Moje pery svojvoľne opakujú vypočutý rozomletý text. Lennonove slová o láske geniálne zapadajú do tónov Wish You Were Here. Obrazy v zrkadle sa menia rýchlosťou oblakov putujúcich oblohou. Po sýto zelenej lúke sa ako nadpozemské bytosti premávajú baletky v červených, žltých, modrých úboroch, ktoré obopínajú ich dokonalé telá. Zrazu je všetko ostré a kontrastné, aj obrys štrbinky v ich rozkroku. Zahrmelo.
Mám pocit, že výťah zastavil. Zrkadlo je zrkadlom. Vidím v ňom seba. Už nie si chlapec. Našťastie ani starec, fandím si. Neviem prečo sa nič nedeje, nikto nenastupuje. Asi sa zrnka v mojom podvedomí presýpajú a kým nedôjde k stabilite, výťah nebude pokračovať. Poodchýlim úzku škáročku medzi krídlami dverí. Vidím veselý 3D vesmír plný červených melónov, detí kúpajúcich sa v priezračnom rybníku. Ústa majú ešte stále dolepené od sladkej cukrovej vody. Na jazyku mi hopsá jedno malé jadierko. Ani neviem ako sa tam nabralo. Poodchýlim dvere viac ale nie úplne, aby som nevypadol a nestratil cestu nazad.
Strih bez klapky. Sme tu dvaja. Predo mnou stojí štíhla žena s jemným úsmevom na opálenej tvári. Je mi známa ako tá pesnička pred okamihom, no ani na jej meno si neviem spomenúť. Je to jedno. Je očarujúca. Má na sebe len pavučinové letné šatôčky, ktoré kreslia jej dokonalú postavu do mojej pamäte. Vidím rozmazane obrysy jej vábneho tela. V oboch rukách drží igelitky s nákupom. Je bezbranná. Dvere sa zatvorili. Pritiahnem ju k sebe a bozkávam jej pery, ktoré sú sladšie a šťavnatejšie ako najlepšie broskyne z Turecka. Cítim jej vôňu. Zmes sena a čerstvo pokosenej trávy zmiešaná s jej šarmantným sentimentálnym potom. Jemne ma uhryzla. To spôsobil výťah, ktorý zrazu nie je. Ani ona nie je. Je ráno.
Cestou do práce sa snažím sústrediť. Dážď umýva sklo auta od nalepených múch včerajšieho večera. Blýska sa hneď od rána. V hlave mi občas prebleskne snímka z nočného cestovania. Nastupujem do výťahu. Nevnímam, že za mnou niekto vstúpil. Keď zodvihnem hlavu, tie šaty som už niekde videl. Život je ako sen. Len vôňa je iná. Je to vôňa od Diora a ona sa tvári, že si ma vôbec nepamätá. Usmejem sa na ňu. Prudko stlačí gombík. Zastavujeme na najbližšom poschodí. Z otočky mi jednu vylepí a z výťahu vystrelí ako brok z guľovnice. Dvere sa spoja. Zreteľne počujem text piesne: ´všetko je podvod, aj tvoje oči sweet Marilyn´.
len mám obavu, že takých normálnych ...
ja, napríklad. Je to určite príjemnejšia... ...
a kto by v dnešnej dobe taký román ...
pekné, hravé... ako úryvok z románu...... ...
stačí vyjsť von a on sa už nejaký ...
Celá debata | RSS tejto debaty