Prázdniny sa blížili do finále. Teplé leto sa ešte nekončilo. Moja detská myseľ si užívala voľnosť a bezstarostnosť. Na ulici sme boli schopní stráviť všetok svoj prázdninový čas. Neexistoval internet, žiadne PC, žiadna playstation. Televíziu sme pozerali snáď len na Vianoce. Nič zaujímavejšie ako naše spoločenstvo ulice sme nepoznali. Aj keď sme ešte ani len netušili, že dávno pred nami už niekto niečo podobné vyznával, snažili sme sa dosiahnuť rovnosť, bratstvo, slobodu.
Sloboda boli prázdniny, rovnosť bola daná statusom ulice a bratstvo sme budovali ako najvyššiu hodnotu spolupatričnosti.
Chlapci mali mená Peťo, Paľo, Jano, Martin, Jožo, Vlado. A dievčatá boli sladké, nás maličkých ochraňovali, bola to samá Janka, Ľudka, Soňa, Marta, Vierka.
Leto osemročného chlapca na asfaltovej ulici, temer v centre môjho mesta, bolo úžasné. Moje sestry by vám to vedeli potvrdiť, ba čo viac, oni by to popísali ako najkrajšiu poéziu svojho života. To náramné mesto sa volalo a volá Žilina.
Pre mňa to bolo obrovské mesto. Mama sa o jediného syna bála. To mesto predstavovalo hrozbu, z ktorej mala strach. Žila tu ešte len šesť rokov. Otec sa nebál. On ako chlap sa okamžite zorientoval a povedal, niet sa čoho báť. No a moje sestry, staršie odo mňa, boli z mesta nadšené. Ten život za to stál. Nepoznal som vtedy Sládkoviča ale jeho pravdy platili aj vtedy :“Ale tie hviezdy predsi svietili, a pekný život tie kvety žili, a diamant v hrude nezhnije!“.
Keď vám bude ťažko, tak si nalistujte tento neskutočne geniálny záver Maríny a ja ručím za Sládkoviča, že budete plakať. Plakať nad životom. Ale to som nechcel. Je leto, sladké ako maliny a ja ešte nepoznám Sládkoviča.
Ulica ožila vždy ráno pred šiestou. To išli ľudia do práce do chemickej. Tak sme tej fabrike hovorili. No a tesne po druhej ožila druhýkrát, keď sa skončila šichta. Išiel z nej občas štipľavý zápach, čo nás donútil až plakať, ale to sme brali ako súčasť našej ulice. Nikto z toho nerobil vedu. Patrilo to k životu, ktorý bol ako šťastie čo sa trbliece v kvapkách rosy.
Čas. Kto vnímal túto fyzikálnu veličinu keď mal osem rokov? Asi nikto. Kto vnímal politiku keď mal osem rokov? No neviem. Nechcem sa nikoho dotknúť. Ja nie. To leto bolo plné dobrodružstiev, rozbitých kolien, hier a hrejivého pocitu z našej ulice. Pamätáte? Kráľu, kráľu daj vojáčka, varí sa kaša na tanieri zje ju, zje ju Amerika!, vybíjaná, nahánky, na schovky. Ja ani neviem, či sa to dá všetko preložiť do spisovnej slovenčiny. No ale tak naša ulica žila. Atmosféra dospelých sa pretavila do nášho sveta hier. Jedli sme dubčekovské rožky, prestali sme chodiť do školy v sobotu a otec s mamou boli akýsi veselší.
No a to asi na dnes stačí.
Celá debata | RSS tejto debaty